Čistenie na strednom Požitaví

Svetový deň vody sa na Požitaví začal oslavovať už v sobotu 17-eho marca. Týmto sme na Rodinnej farme Mašekov mlyn neoficiálne, v rámci projektu Zelené Požitavie, ktoré organizuje FONTIS – občianske združenie s portálom ZITAVA.SK, otvorili sériu aktivít uskutočňovaných pri príležitosti uvedeného projektu. Do aktivít sa v sobotu zapojila takmer päťdesiatka účastníkov a zahraničných hostí. Kým ostatní sa venovali vysádzaniu nových vŕb a ošetrovaniu starých vŕb, my sme sa rozhodli pre čistenie ľavého (východného) brehu Žitavy v úseku od Ohajského mosta, až po pôvodné meandre. Práce prebiehali vo výbornom slnečnom počasí, ktoré len podtrhlo fajn atmosféru. Pridali saj dobrovoľníci z Novej Vsi nad Žitavou a Kmeťova. Najčastejším odpadom bol plast, staré vrecia, rozbité sklo, ale aj staré plechovky od farieb či iná háveď. Podarilo sa nám z porastov vyniesť aj niekoľko veľkých traktorových pneumatík, ktoré mnohokrát poctivo vzdorovali. Celkovo bolo vynesených 22 vriec odpadu, o ktoré sa postarali komunálne služby Mesta Vráble.
Osobne ma zaujalo, ako je to možné, že sa na čistených úsekoch znova nájde toľko „bordelu“. Niekedy tak vŕtajú v hlave otázky o zmysluplnosti takejto akcie, úvahy o „Sizifoskovsti“ takejto práce a možno o márnosti. Napriek tomu to význam má a veľký. Keď si predstavím, že s každým kúskom plastu, alebo pneumatiky by sa príroda vysporiadavala niekoľko rokov, možno desiatok rokov, tak každý kúsok stojí za zohnutie.
Význam to má aj kvôli ľuďom a spoločnosti. Divoké skládky a voľné vyhadzovanie odpadu je zvyk, ktorý sa ťažko vykoreňuje veď „keď môžu aj ostatní vyhadzovať, prečo by som nemohol aj ja, a čo už len jedno vrece bordelu môže uškodiť prírode?“. Je to nastavením a myslením spoločnosti, ktoré sa len ťažko mení. Práve preto je asi najjednoduchšie, a čo môže každý z nás, ísť pozitívnym príkladom, či už pre mladšie generácie, rovesníkov a možno to trochu zatlačí na svedomie ľudí, ktorí až tak problémy životného prostredia nevnímajú pokiaľ sa to netýka ich vlastného dvora. Netreba si robiť (dez)ilúzie, je to beh na dlhé trate, vždy sa nájde pár „jednotlivcov“, ale netreba ho vzdávať. V niektorých krajinách je už environmentálne myslenie zakorenené ako životný štýl a tiež to chvíľu trvalo.
Týmto chcem poďakovať aj Mirke, Martinovi, Mišovi, Cagimu, Karolovi a obom Peťom (za to, že len nefotili).