Atómové vŕšky

Pohronský Inovec a Tríbeč sú horskými „ikonami“ Požitavia. Nie sú však jedinými dvoma pohoriami, ktoré na územie nášho regiónu zasahujú (ak prirodzene ohraničíme Požitavie povodím rieky Žitavy). O svoje právoplatné miesto sa totiž zaslúžene hlásia ešte aj skromné Kozmálovské vŕšky.

Kozmálovské vŕšky sú geomorfologickým podcelkom Štiavnických vrchov. Rieka Hron ich od zvyšku pohoria oddelila prielomovou dolinou na mieste historicky zvanom Porta Slovenica, t. j. Slovenská brána. Vystupujú na povrch vo forme vydzvihnutej kryhy zemskej kôry v smere SV–JZ, ktorá je dlhá asi 12 km a široká 2 – 8 km. Vybiehajú do Podunajskej nížiny, v rámci ktorej predstavujú pomerne výraznú povrchovú jednotku. V najvyššej ústrednej časti vytupujú oproti okolitému rovinatému reliéfu až o 100 – 150 m. Hlavné východné aj západné ohraničenie je zlomového pôvodu. Na juhu až juhozápade oddeľuje Kozmálovské vŕšky od Bešianskej pahorkatiny široká a nápadná zníženina. Jej dolnú časť pritom odvodňuje Telinský potok (prítok Žitavy), hornú Malokozmálovský potok (už prítok Hrona). Nie vždy tomu ale bolo tak. Pôvodný horný úsek Telinského potoka pravdepodobne odviedol práve agresívny Malokozmálovský potok, ktorý si tu na menších zlomoch vytvoril vlastnú prielomovú dolinu. Takémuto javu, kedy silnejší tok „ukradne“ slabšiemu protivníkovi časť jeho toku do svojho povodia, hovoríme riečne pirátstvo.

Západné svahy Kozmálovských vŕškov sú strmšie, najviac v strednej a juhozápadnej časti, ktorú podtína Telinský potok (maximálne sklony dosahujú 30 – 40°). Na jednotlivé čiastkové vyvýšeniny sú Kozmálovské vŕšky priečne rozčlenené prielomovými dolinami potokov (Malokozmálovský, Čaradický) a najmä suchými dolinkami bez vodného toku – úvalinami. V pozdĺžnom profile sú Kozmálovské vŕšky rozdielne.

Pozĺžny profil hlavným chrbtom Kozmálovských vŕškov

V okrajových častiach severne od Plešovice (318 m n. m.) a juhozápadne od Malej Vápennej (294 m) majú charakter pahorkatiny, kým stredná najvyššia časť medzi spomínanými vrcholmi má ráz nízkej vrchoviny. Dolina Malokozmálovského potoka ju pritom rozdeľuje na dve časti – skupinu Zadného vrchu (347 m) a skupinu Veľkej Vápennej (350 m). Práve vrchol Veľkej Vápennej s vysielačom je najvyšším bodom Kozmálovských vŕškov.

Kozmálovské vŕšky majú sopečný pôvod a preto ich tvoria rôzne druhy vulkanických hornín, z ktorých najrozšírenejšie sú tzv. čifárske andezity. Andezity sa tu aj ťažia, a to v kameňolome juhovýchodne od Kozároviec na svahu Skaly (237 m). Hlavným zásahom ľudskej ruky a všeobecným poznávacím znamením Kozmálovských vŕškov je ale ozrutný areál Atómových elektrární Mochovce na juhozápade na svahoch Malej a Veľkej Vápennej. Kozmálovské vŕšky sú porastené pôvodnými dubovými lesmi a umelo introdukovanými agátovými lesmi. Na okrajových svahoch (najmä na juhu a juhovýchode) sú vinice, ktoré sú súčasťou Nitrianskej vinohradníckej oblasti.

Literatúra:

[1] ŠKVARČEK, A. (1987): Reliéf Kozmálovských vŕškov a priľahlých častí povrchových jednotiek Podunajskej nížiny. In: Acta Facultatis rerum naturalium Universitatis Comenianae, Geographica Nr. 26. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987, s. 49–65.

[2] PRIECHODSKÁ, Z. – HARČÁR, J. (1988): Vysvetlivky ku geologickej mape severovýchodnej časti Podunajskej nížiny 1:50 000. Bratislava : Geologický ústav Dionýza Štúra. 1988, 115 s.

[3] MAZÚR, E. – LUKNIŠ M. (1986): Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. In: Atlas Krajiny Slovenskej republiky. Banská Štiavnica : Esprit. 2002, s. 88.