Desivé miesta na Požitaví (2. časť)
Na Požitaví sú také miesta, ktorým sa od nepamäti ľudia vyhýbali... Takto sme minule načali naše rozprávanie o strašidlách a strašidelných miestach, na ktorých sa udialo niečo nezvyčajné – vraždy, popravy, úmrtia ľudí za zvláštnych okolností, rôzne boje, bitky a pod.
Tentoraz sa budeme rozprávať o bezhlavých príšerách, o vlkolakovi, hrôzou opradenej bitke, o tajomnej zrúcanine a čudných zvukoch pri prameni Žitavy. Výskyt bezhlavých príšer máme doložený aj na Požitaví. Zmienka o nich pochádza z Viesky nad Žitavou a Vrábeľ. Vo Vieske nad Žitavou v 18. a 19. storočí, neďaleko vodného mlyna, sa zjavoval bezhlavý biely kôň. Strašil ľudí a odháňal dobytok. Vo Vrábľoch na vinohradoch sa vždy o polnoci zjavoval bezhlavý pán v čiernom fraku. Rešpekt pred strašidlami bol v niektorých regiónoch veľmi silný. Tak napríklad v dolnom Sasku v 19. storočí údajne pobehovalo bezhlavé strašidlo na ceste z Wellen do Rodensleben, a hoci nespôsobilo žiadne škody, pre istotu tam postavili obchádzku.
Bezhlavý urodzený pán z Vrábeľ strašil najmä vo vinohradoch, z času na čas ho ľudia videli v meste. Táto historka sa viaže ku krypte rodu Néčeiovcov, ktorá sa nachádza práve vo vrábeľských vinohradoch. Kryptu postavili na začiatku 20. storočia Néčeiovci a postupne v nej pochovali všetkých členov svojho rodu. Kaplnka s kryptou pôsobila zrejme čudne na okoloidúcich a navyše sa nachádzala na netradičnom mieste – vo viniciach. Krypta časom chátrala, dvere do nej boli zničené, a tak zvedavci nakúkali do vnútra. Vraj vždy pri pohľade do vnútra sa strhol silný vietor a začalo pršať. Navyše sa vo vnútri nachádzali porozhadzované kosti a lebky, čo prirodzene evokovalo tajomno... Ľudia sa tomu miestu dlhé roky vyhýbali. V súčasnosti je vchod do krypty uzavretý a zamurovaný.
V roku 1652 sa udiala známa Vozokanská bitka. Po víťaznom triumfe kresťanského vojska nad Turkmi, sa diali na mieste bitky veľmi čudné veci. Ešte krátko po bitke, keďže bol horúci august, mŕtve telá bojovníkov nestihli pochovať, a tak ich nahádzali na jednu kopu. Aby ich divá zver nerozniesla po okolí, nahádzali na nich tŕnie. Dlhé roky sa povrávalo, že títo ľudia, keďže neboli normálne pochovaní, blúdia po poli, na ktorom sa odohrala známa Vozokanská bitka, a márne hľadajú pokoj.
Na Požitaví máme zmienku aj o vlkolakovi. Vlkolaci boli tí ľudia, ktorí sa napili v lese z vlčej šľapaje, alebo nebožtíci, ktorých zle obriadili počas príprav na pohreb. K starému kláštoru nad Podhájskou sa viaže jedna zaujímavá povesť.
Príbeh o vlkolakovi sa odohral ešte za čias, kedy v našich krajoch pustošili Turci. Opát kláštora Mariánskej Čeľade žil bohapustým životom - zatúžil po mladých pannách z Požitavia. Mnísi na jeho príkaz kopali podzemné chodby až na Hronský Beňadik - ale to nie hocijaké, ale také, že sa cez ne kočiare hnali a mali i tajné odbočky s celami. V týchto celách vraj zatvárali panny a potom ich zamurovávali.
V jeden deň prišli za opátom snúbenci, aby ich vyspovedal. Snúbenca vyspovedal hneď, ale snúbenicu naschvál nestihol. Tá prišla na druhýkrát, no opát ju namiesto spovede uniesol do najhlbšieho podzemia a do najvzdialenejšej cely. Dievčina sa mu však nepoddala, lež ho prekliala na vlkolaka! Zamuroval ju a o týždeň nato mnísi počuli, ako sa z jeho izby tiahol divný rev - akoby zavíjanie vlka. Keď mnísi otvorili dvere, vybehol veľký čierny vlk, ktorý sa vraj dodnes potuluje po lesoch a okolí Máriačaládu. Bude tu blúdiť až dovtedy, kým neoľutuje svoje hriechy a Pán Boh mu neodpustí.
Podobné tajné chodby mala aj vrábeľská pevnosť, ktorú postavili v 17. storočí, na lokalite Fidvár. Keď ju Turci vypálili, začala pustnúť. Na istý čas sa do pevnosti nasťahovali čudní „červení“ mnísi. Povrávalo sa, že mladé panny z Požitavia zamurovávali a zbíjali po okolí. Či to bola naozaj pravda, o tom môžeme pochybovať. No čudné na tej celej historke je to, že celé 19. storočie a ešte aj začiatkom 20. storočia, sa ľudia tomuto miestu vyhýbali. Vraj sa v týchto miestach presne na poludnie kone a dobytok plašil. Každý gazda, ktorý mal pod hradom pozemky, radšej išiel s viacerými priateľmi. Deťom z Vrábeľ, Lúčnice a Žitaviec zakázali rodičia na celých 300 rokov hrávať sa na Fidvári.
Desivých miest na Požitaví je veľmi veľa, človeku by sa zdalo, že pri čistom prameni Žitavy nemôže strašiť. No opak je pravdou. Veľa ľudí z Lehoty vraví, že miesto pri prameni rieky je veľmi čudné. Každú noc počuť v okolí plač a vzdychy. Historka sa viaže k tajomnej svadbe, ktorá sa odohrala na konci 19. storočia na Skýcove. Mladučké dievča z Veľkej Lehoty nanútili vydať sa za starého a bohatého vdovca. O polnoci sa mladá nevesta zdvihla spoza svadobného stola, vyšla von a zmárnila sa. Dodnes jej plač počuť každú noc pri prameni rieky Žitava.
Tentoraz sa budeme rozprávať o bezhlavých príšerách, o vlkolakovi, hrôzou opradenej bitke, o tajomnej zrúcanine a čudných zvukoch pri prameni Žitavy. Výskyt bezhlavých príšer máme doložený aj na Požitaví. Zmienka o nich pochádza z Viesky nad Žitavou a Vrábeľ. Vo Vieske nad Žitavou v 18. a 19. storočí, neďaleko vodného mlyna, sa zjavoval bezhlavý biely kôň. Strašil ľudí a odháňal dobytok. Vo Vrábľoch na vinohradoch sa vždy o polnoci zjavoval bezhlavý pán v čiernom fraku. Rešpekt pred strašidlami bol v niektorých regiónoch veľmi silný. Tak napríklad v dolnom Sasku v 19. storočí údajne pobehovalo bezhlavé strašidlo na ceste z Wellen do Rodensleben, a hoci nespôsobilo žiadne škody, pre istotu tam postavili obchádzku.
Bezhlavý urodzený pán z Vrábeľ strašil najmä vo vinohradoch, z času na čas ho ľudia videli v meste. Táto historka sa viaže ku krypte rodu Néčeiovcov, ktorá sa nachádza práve vo vrábeľských vinohradoch. Kryptu postavili na začiatku 20. storočia Néčeiovci a postupne v nej pochovali všetkých členov svojho rodu. Kaplnka s kryptou pôsobila zrejme čudne na okoloidúcich a navyše sa nachádzala na netradičnom mieste – vo viniciach. Krypta časom chátrala, dvere do nej boli zničené, a tak zvedavci nakúkali do vnútra. Vraj vždy pri pohľade do vnútra sa strhol silný vietor a začalo pršať. Navyše sa vo vnútri nachádzali porozhadzované kosti a lebky, čo prirodzene evokovalo tajomno... Ľudia sa tomu miestu dlhé roky vyhýbali. V súčasnosti je vchod do krypty uzavretý a zamurovaný.
V roku 1652 sa udiala známa Vozokanská bitka. Po víťaznom triumfe kresťanského vojska nad Turkmi, sa diali na mieste bitky veľmi čudné veci. Ešte krátko po bitke, keďže bol horúci august, mŕtve telá bojovníkov nestihli pochovať, a tak ich nahádzali na jednu kopu. Aby ich divá zver nerozniesla po okolí, nahádzali na nich tŕnie. Dlhé roky sa povrávalo, že títo ľudia, keďže neboli normálne pochovaní, blúdia po poli, na ktorom sa odohrala známa Vozokanská bitka, a márne hľadajú pokoj.
Na Požitaví máme zmienku aj o vlkolakovi. Vlkolaci boli tí ľudia, ktorí sa napili v lese z vlčej šľapaje, alebo nebožtíci, ktorých zle obriadili počas príprav na pohreb. K starému kláštoru nad Podhájskou sa viaže jedna zaujímavá povesť.
Príbeh o vlkolakovi sa odohral ešte za čias, kedy v našich krajoch pustošili Turci. Opát kláštora Mariánskej Čeľade žil bohapustým životom - zatúžil po mladých pannách z Požitavia. Mnísi na jeho príkaz kopali podzemné chodby až na Hronský Beňadik - ale to nie hocijaké, ale také, že sa cez ne kočiare hnali a mali i tajné odbočky s celami. V týchto celách vraj zatvárali panny a potom ich zamurovávali.
V jeden deň prišli za opátom snúbenci, aby ich vyspovedal. Snúbenca vyspovedal hneď, ale snúbenicu naschvál nestihol. Tá prišla na druhýkrát, no opát ju namiesto spovede uniesol do najhlbšieho podzemia a do najvzdialenejšej cely. Dievčina sa mu však nepoddala, lež ho prekliala na vlkolaka! Zamuroval ju a o týždeň nato mnísi počuli, ako sa z jeho izby tiahol divný rev - akoby zavíjanie vlka. Keď mnísi otvorili dvere, vybehol veľký čierny vlk, ktorý sa vraj dodnes potuluje po lesoch a okolí Máriačaládu. Bude tu blúdiť až dovtedy, kým neoľutuje svoje hriechy a Pán Boh mu neodpustí.
Podobné tajné chodby mala aj vrábeľská pevnosť, ktorú postavili v 17. storočí, na lokalite Fidvár. Keď ju Turci vypálili, začala pustnúť. Na istý čas sa do pevnosti nasťahovali čudní „červení“ mnísi. Povrávalo sa, že mladé panny z Požitavia zamurovávali a zbíjali po okolí. Či to bola naozaj pravda, o tom môžeme pochybovať. No čudné na tej celej historke je to, že celé 19. storočie a ešte aj začiatkom 20. storočia, sa ľudia tomuto miestu vyhýbali. Vraj sa v týchto miestach presne na poludnie kone a dobytok plašil. Každý gazda, ktorý mal pod hradom pozemky, radšej išiel s viacerými priateľmi. Deťom z Vrábeľ, Lúčnice a Žitaviec zakázali rodičia na celých 300 rokov hrávať sa na Fidvári.
Desivých miest na Požitaví je veľmi veľa, človeku by sa zdalo, že pri čistom prameni Žitavy nemôže strašiť. No opak je pravdou. Veľa ľudí z Lehoty vraví, že miesto pri prameni rieky je veľmi čudné. Každú noc počuť v okolí plač a vzdychy. Historka sa viaže k tajomnej svadbe, ktorá sa odohrala na konci 19. storočia na Skýcove. Mladučké dievča z Veľkej Lehoty nanútili vydať sa za starého a bohatého vdovca. O polnoci sa mladá nevesta zdvihla spoza svadobného stola, vyšla von a zmárnila sa. Dodnes jej plač počuť každú noc pri prameni rieky Žitava.
O tajomnom kláš...
O tajomnom kláš...
Prameň rieky Ži...
Kaplnka s krypt...
Použitá literatúra a pramene:
LECOUTEUX, C.: Fantomes et revenants au moyen age. Imago, Paris 1996.
MELICHER, J. – TRUBÍNI, J.: Pán s hlavou odťatou pod vrábeľskou kryptou. In. Požitavské povesti. Matica slovenská, Martin 1998, s. 80–82.
MELICHER, J. – TRUBÍNI, J.: Tajomná svadba pri prameni Žitavy. In. Požitavské povesti. Matica slovenská, Martin 1998, s. 98–99.
CHORVÁT, K.: Smrť, pohrab a mrtví v tradícii a zvykoch ľudových. In: Slovenské pohľady 1894, s. 711–725. a Slovenské pohľady 1895, s. 16–33 a 89–92.
Zaznamenianie povestí od starších ľudí z Požitavia v rokoch 1994-1998 (súkromný archív Trubíniovcov)
foto © Ľuboš Trubíni a Marek Jagnešák (Mariánska Čeľaď - chodba)
Poďakovanie: Michalovi Takáčovi z Dolného Ohaja za informáciu o vlkolakovi
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43