header
Dnes je nedela 22. december 2024
 

História hradu Vráble

     Obyvatelia stredného Požitavia sa po prvýkrát stretli s tureckým vojskom na jeseň, konkrétne v septembri, roku 1530. Bol to úplne prvý vpád Turkov na západné Slovensko, vtedy pod vedením smeredevského bega Mehmeda. Uhorský kronikár Mikuláš Ištvanfi o tomto vpáde napísal: „...(beg Mehmed) prekročil Nitru, pustošiac a páliac, tým miestam, ktoré sú okolo Gýmeša, Levíc, Svätého Beňadika, aj ktoré sú pri rieke Hrone a plné boli zásobami všetkých druhov, im rovnako spôsobil porážku. Nie menšiu hrôzu a teror spôsobil na okolí banských miest. Z Vrábľov, Čifár, Zlatých Moraviec, Komjatíc odvliekol všetkých obyvateľov a obce podpálil...“ Až dve tretiny obcí na strednom Požitaví bolo zničených – vypálených. Na niektorých miestach prežilo iba 20% obyvateľstva. Po tomto strašnom plienení sa striedali relatívne pokojné obdobia s totálnym chaosom a utrpením.

     Vo Vrábľoch bol most ponad rieku Žitavu. Z dnešného pohľadu je to pre laika bezvýznamná informácia, no vtedy bol most dôležitým strategickým miestom. Aj kvôli mostu sa zrejme rozhodol panovník, Tekovská stolica a stolica arcibiskupských predialistov vo Vrábľoch vybudovať malú pevnosť pri rieke Žitave. Mala ochraňovať najmä banské mestá, obmedziť prechod Turkov hore na Požitavie, ochraňovať samotné Vráble a už spomínaný dôležitý most. Pevnosť postavili južne od mesta, pár stoviek metrov od kostolného námestia. Pevnosť sa nazývala latinsky Werebel, Verebil alebo Verebel, čiže podľa názvu mesta. Až koncom 19. storočia (a trvá to až dodnes) ju ľudia nazvali Zemný hrad alebo Fidvár (z maďarského slova Földvár, čo znamená zemný hrad). Zemný hrad nebola protiturecká pevnosť, ale praveká osada, ktorej pomenovanie Zemný hrad – Fidvár pochádza od prvých hľadačov pokladov na Požitaví.

     Pevnosť Vráble mala štvorcový pôdorys. Na okrajoch sa v každom rohu nachádzala bašta. Celý hradný areál bol obohnaný zemným valom - priekopou, do ktorej sa vpúšťala voda, keď sa blížil nepriateľ. Po obvode hradu z troch strán sa nachádzali hrubé drevené, na konci zahrotené koly. Brvná spevňovali z prútia vypletané steny, ktoré boli z vonkajšej strany obhádzané hlinou, čím sa zväčšovala ich ohňovzdornosť. Tieto koly zabraňovali útočníkom dostať sa pod valy.

 

Kde presne stál hrad Vráble a koľko ľudí ho obývalo?
      Identifikácia polohy hradu bola až donedávna dosť problematická. Ľudia od nepamäti vraveli, že hrad Vráble stál na miernej vyvýšenine pri Korenčiho mlyne za Vrábľami smerom na Žitavce. Lenže v roku 1960 robil Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre výskum. Vykopali sondu na už spomínanej miernej vyvýšenine a archeológovia skonštatovali, že po hrade zo 17. storočia niet žiadnej stopy. Hrad Vráble ako keby neexistoval. Až v roku 2007 pri archeologickom prieskume pod vedením archeológa prof. Jozefa Bátoru bolo zistené, že hrad sa skutočne nenachádzal na miernej vyvýšenine. Stál oveľa bližšie k mestu. V podstate od kostola po hradby to bolo chôdzou pár minút. Urobili sme malý pokus a vybrali sme sa chôdzou od kostolného námestia smerom k hradu a naozaj, od kostola po hradby to trvalo necelých 20 minút pešo.

     Hrad bol vybudovaný pre vojsko, no v čase nepokojov sa do neho pomestilo celé obyvateľstvo z Vrábeľ a okolia. Hradnú posádku tvorilo spočiatku do 80 vojakov. Ešte pred vybudovaním pevnosti malo zemepanské mesto Vráble v roku 1620 75 vojakov. V roku 1626 mala už vrábeľská pevnosť 25 husárov, 50 pešiakov a jedného artileristu (delostrelca). Potom počet vojska kolísal od 125 do 165 vojakov. Rapídny nárast vojska nastal až v roku 1652 (v roku, keď na Požitaví vypukla dvojdňová slávna Vozokanská bitka), kedy mala vrábeľská pevnosť až 257 vojakov. O tri roky neskôr mala už 350 vojakov.

 

Kapitáni hradu Vráble
      Hoci pevnosť Vráble postavili až v rokoch 1624-1625, zemepanské mesto Vráble malo aj pred vybudovaním pevnosti svojho kapitána. V týchto nepokojných časoch vznikla obranná inštitúcia na udržiavanie verejného poriadku a na skrotenie slobodných hajdúchov s názvom sedliacka stolica. Na jej čele stál kapitán, ktorého vyberali z miestnych šľachticov. Týmto kapitánom sa museli podriadiť richtári a ozbrojení desiatnici.

     Zatiaľ najstarším známym kapitánom mesta Vráble bol šľachtic Štefan Végh. V štátnom archíve v Ivanke pri Nitre sa nachádza jedna jediná listina, v ktorej sa spomína Végh. Listina pochádza z roku 1611 a istý Dechkovits v nej píše podžupanovi Tekovskej stolice Albertovi Maslikovi o vrábeľskom kapitánovi. Vraj za ním prišiel sám kapitán Végh a sťažoval sa, že jeho jazdci doteraz nemajú kam na trávu vypustiť kone. V listine sa uvádza, že vrábeľská jazda mala päťsto jazdcov a viac ako šesťsto koní. Také veľké stádo museli pásť v susedných obciach. Podobný problém zrejme pretrvával dlhšie, keďže vo viacerých listinách sa sťažuje Tekovská stolica na zlé až nevyhovujúce dodávky sena pre kone do pevností v Tekove.

      V týchto pohnutých časoch sa veľa ľudí stratilo. Tak napríklad v roku 1599 Krymskí Tatári v službách Turkov plienili okolie Vrábeľ. Z mestečka odvliekli 21 ľudí a zapálili niekoľko domov. Spustošili poľný tábor pri Vrábľoch (zrejme na mieste budúceho hradu). Z roku 1612 pochádza zase ďalší údaj. V starej súdobej kronike zemepanského mesta Vráble bol z uvedeného roku strohý údaj: „Gašpar Horváth, slúžny vrábeľskej arcibiskupskej stolice, sa stratil kvôli pohanom (Turkom).“ O niekoľko desiatok rokov neskôr sa zase z listín dočítame, že v roku 1650 žiadali Štefan Moór, Ján a Martin Szaboovci z Vrábeľ o peňažný príspevok na výkupné z tureckého zajatia.

      Tak ako sme si už spomínali, vrábeľskú pevnosť postavili v rokoch 1624-1625. Nevieme presne určiť, kto bol prvým kapitánom pevnosti. Mohol to byť Mikuláš Nadaný, ktorého meno sa spomína v roku 1626. Neskôr sa zase spomína v roku 1649. Do dnešných čias sa zachoval jeho portrét na dvoch grafických listoch a jednej olejomaľbe. Je to svojim spôsobom zázrak, pretože zároveň ide o najstarší a jediný portrét Vrábľana, ktorý sa kedy zachoval.

     Mikuláš Nadaný sa neskôr stal novohradským kapitánom. Okolo roku 1663 vrábeľskú pevnosť daroval svojmu zaťovi Františkovi Sigrajovi, ktorý si zobral za manželku mladú Žofiu, dcéru Mikuláša Nadaného. Ešte sa však vráťme k Mikulášovi Nadanému. V roku 1652 počas známej Vozokanskej bitky bol povolaný do boja samotným Adamom Forgáčom. Jeho vojsko zo 100 jazdcami utrpelo zranenia. Celá vrábeľská armáda je zobrazená na starej grafickej listine – strategickom letáku bitky z roku 1652. Počas Vozokanskej bitky mal Nadaný svojho zástupcu – podkapitána pevnosti Vráble. Bol ním istý Matúš Simvi. Túto informáciu mi poskytol regionálny historik Gabriel Šutka, ktorému sa podarilo z rakúskeho hradu Forchenstein vyfotiť na obraze znázorňujúcom Vozokanskú bitku mená účastníkov bitky. Na obraze je doslova napísané: Matias Simvi Vice Capt. z Verebil.

     V roku 1659 vydal panovník zákonný článok č. 20. V ňom sa uvádza spôsob postupu proti kapitánom a panským vojakom, sluhom a dôstojníkom zdržiavajúcim sa na hradoch, ktorí sa dopustia priestupku. Obyvatelia krajiny sa sťažovali na kapitánov a podkapitánov, ktorí nedbali útočiť na domy, sídla a statky zemepánov a šľachticov a obťažovať a poškodzovať ich. V uvedenom zákonnom článku sa spomína aj vrábeľský podkapitán. Jeho meno nie je uvedené. V bode 1 tohto článku sa uvádza nasledovné: „Uvedeného vrábeľského podkapitána po vyšetrení skutočných okolností záležitosti, nech palatín odvolá z úradu.“

 

Koniec pevnosti Vráble
      V odborných knihách sa uvádza, že vrábeľská pevnosť stratila na svojom význame v roku 1663. Podľa prameňov ju Turci vypálili. Iný zdroj uvádza, že v dôsledku silnej búrky a šľahania bleskov explodoval sklad s pušným prachom. Ústnym podaním sa zase traduje, že hrad sa prepadol pod zem čo by v skutočnosti mohla byť pravda, keďže pevnosť Vráble stála nad močiarmi. Nech to bolo akokoľvek, Vráble aj po tomto roku mali ešte stále svojho kapitána. V súčasnosti nie je prebádaný Maďarský krajinský archív v Budapešti, ktorý by odkryl určite zaujímavé informácie o pevnosti Vráble.

      Z roku 1664 sa zachovala listina, v ktorej osman Ali Mahmed, vyberač daní vrábeľskej náhije, veliteľ novozámockého sandžaku píše všetkým obyvateľom zemepanského mesta Vráble nasledovné: „... pri pamiatke nášho proroka Vám prikazujem, aby do polosplnu mesiaca, symbolu našej moci a slávy ste bezpodmienečne odovzdali predpísané dane buď v peniazoch alebo naturáliách. Každá sedliacka porta, ktorá dávky neprinesie bude tureckými zbraňami a kopytami koní zrovnaná so zemou a dlžníci odvlečení do Carihradu (dnes Istanbul, bývalé hlavné mesto Turecka). Predstaviteľov stolice predialistov a zemanov stihne podobný osud, keď nebudú pomáhať pri vymáhaní poplatkov. Podpálime ich zemianske brlohy – kúrie a stodoly s chlievmi. Mesto ľahne popolom!“

     Po tomto roku nemáme o hrade žiadne ďalšie informácie. V odborných publikáciách sa hrad uvádza ako pustý, ruina, zrúcanina. Miestny ľud si pobral z hradu stavebný materiál na budovanie svojich príbytkov, čím ho definitívne zlikvidoval.

      V rokoch 1685 až 1687 zastával funkciu kapitána protitureckého prezídia vo Vrábľoch barón Žigmund Esterházi. Pevnosť stáročiami spustla. Niekoľko storočí sa tradovalo, že pri hradnej zrúcanine straší. Otcovia a mamy sa ešte na začiatku 20. storočia báli púšťať deti hrávať sa k hradnému kopcu. Starí gazdovia zase spomínali, že pred druhou svetovou vojnou bežne bolo možné nájsť množstvo kostí, šablí a rôznych predmetov v okolí hradu. Vraj na poludnie a o polnoci tam strašilo. Ľudia sa tomu miestu vyhýbali.

      Koncom 20. storočia na mieste hradu si obyvatelia mesta vybudovali záhradky a malé chatky. Takto skončila nie príliš dlhá história renesančnej pevnosti zemepanského mesta Vráble.

 

Použitá literatúra a pramene:
Ethey, Gyula: A Verebély érseki nemesi szék. Bratislava 1942.
Balassa Bálint, múzeum v Ostrihome – zoznam vojakov hradných posádok v pevnostiach Preddunajského kapitanátu (1620-1656)
Štátny archív v Ivanke pri Nitre
Kongregačné písomnosti Tekovskej župy
– korešpondencia grófa Jána de Verebel a baróna Petra Koháriho (1613, fasc. 4, no. 1-55),
– korešpondencia vrábeľského kapitána Štefana Végha (1611, fasc. 2, no. 2)
Trubíni, Jozef – Marko, Mikuláš: Vráble na prelome tisícročí. Vydavateľstvo LiečReh Gúth Bratislava 2001.
Kol. autorov.: Turci v Uhorsku II. In. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov. LIT Bratislava 2006.


Poďakovanie:
Ďakujem neb. Mikulášovi Markovi za letecký snímok na Korenčiho mlyn,
ďakujem pánovi Gabrielovi Šutkovi za poskytnuté informácie o vrábeľskom podkapitánovi
a ďakujem majiteľom Korenčiho mlyna za povolenie fotografovať okolie.

Romantická reko...
Maketa hradu Vr...
Pohľad na hradn...
Umelo vytvorený...
Starý stôl z Ko...
Dobová rytina V...
Letecký záber s...
barón Mikuláš N...
barón Mikuláš N...
barón Mikuláš N...

Share
© Ľuboš Trubíni 25. február 2008
Joomla SEO by MijoSEF

NOVINKA

 

Najčítanješie články

Najnovšie komentáre

  • Zdielam rovnaki nazor

    Viac...

    Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43
  • Môj partner a ja narazil sem strana a myslel som, môže tiež blog skontrolovaťto. Páči sa mi, čo ...

    Viac...

    Rudolf 29.08.2014 00:28
  • Čitateľ, ak máte skutočne záujem o informáciu, kontakt na mňa nájdete v sekcii o autoroch. Ja absolutne ...

    Viac...

    Ondrej Valach 26.08.2014 14:15
  • potom by to chcelo opravit tento clanok pretoze je zavádzajuci

    Viac...

    citatel 26.08.2014 06:58
  • to že hranicou je žitava je velmi zjednodušené tvrdenie...Včel ár patrí 100% k Pohronskému inovcu

    Viac...

    mišo 26.08.2014 05:12