História vinohradníctva v Požitaví (1. časť)
Vinohradníctvo bolo dôležitým zdrojom obživy našich predkov a veľakrát aj ich hlavným zamestnaním. Navyše v spoločnosti malo veľký kultúrny i hospodársko-sociálny význam. Súčasná severná hranica pestovania viniča na Slovensku sa tiahne v línii Skalica – Nitra – Zlaté Moravce a po prerušení pokračuje na územie Gemera. Vinič sa v minulosti pestoval aj v severnejších častiach Slovenska.
Vinohradníctvu, tak ako aj ďalším poľnohospodárskym odvetviam nepriali rôzne povstania, vojny a nepokoje. Obnova vinohradov nastala až po 17. storočí. Napríklad v Tekovskej župe je v 17. storočí doložená výroba vína len v 21 obciach. No v roku 1720 dosahovali viničné plochy na území Slovenska až 57 tisíc hektárov.
Jeden z najstarších dôkazov o pestovaní vínnej révy a zbere hrozna na našom území pochádza zo 7. – 6. storočia pred Kristom. Na vrchu Molpír pri Smoleniciach sa nachádzalo hradisko kalenderberskej kultúry. Slovenskí archeológovia počas prieskumu našli zatiaľ najstarší dôkaz o vinohradníctve – sedem vinohradníckych nožov a hlinenú nádobu na víno.
Neskôr na naše územie prišli Kelti, o ktorých bolo známe, že sú veľkými milovníkmi vína. Hoci vínnu révu pestovali aj na našom území, väčšinou si však nechávali víno dovážať z južných častí Európy. O starých Keltoch sa vyjadril aj grécky historik Polybios keď napísal: „Kelti sú náchylní k opilstvu a obžerstvu“. Naopak, keď po Keltoch prišli na naše územie germánske kmene, víno nebolo pre nich atraktívne. Germáni totiž s veľkou obľubou pili pivo a medovinu. Po Germánoch do našich krajov prišli Rimania, ktorí patrili už niekoľko stoviek rokov medzi známych milovníkov vína. A tak sa Rimania rozhodli vysádzať vínnu révu aj na našom území. V našom kraji – Morave a Nitriansku - sa po príchode solúnskych bratov Cyrila a Metoda v roku 863 už vínna réva pestovala.
Podľa kronikára Václava Hájka z Libočan (zomrel v roku 1553) sa v Českom kráľovstve odohrala zaujímavá vec. Písal sa rok 875, keď na svet prišiel prvý syn českého kniežaťa Bořivoja I. a dostal meno Spytihněv. Na Vyšehrade mali dôvod hneď na dve oslavy. Totiž náš panovník Svätopluk (zomrel v roku 894) poslal Bořivojovi I. ako dar obrovský sud vína. Ako píše kronikár Václav Hájek: „Služebníci okusivše vína divili se tomu nápoji, prve v té zemi nikde neslýchanému. Podali knížeti i jiným hodokvasenům, všichni ten nápoj chválili a od toho dne nejprve v Čechách se víno začalo píti.“
Slovanské národy s veľkou obľubou okrem vína pili aj medovinu. Krátko po roku 962 navštívil naše územie španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Jackúb, ktorý neskôr z putovania po slovanských krajinách napísal dielo „Kniha o cestách a kráľovstvách“. V nej sa môžeme dočítať aj takéto zaujímavosti: „Slovania sejú dva razy do roka, v lete a na jar. Nejedia kurence, lebo si myslia, že im škodia a spôsobujú vyrážky. S obľubou však jedia kravské a husacie mäso. Namiesto vína pijú medovinu.“
Prvé písomné správy o vínnej réve pochádzajú zo Zakona sudnyj ľjudem z obdobia Nitrianskeho kniežatstva. V bode 15 sa okrem iného píše: „...ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku zapáli oheň ten preskočí zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť vyšetriť“. Ďalšia zmienka o víne sa nachádza v Ustanoveniach svätých otcov, ktoré boli zostavené pre potreby arcibiskupa Metoda. V nej sa, v bode 37, dočítame nasledovné: „Ak niekto vínom opije svojho priateľa tak, že sa rúha, nech sa obidvaja kajajú sedem dní.“
Z tohto obdobia sa zachovali aj tri staroslovienske modlitby - modlitba pri sadení vinohradu, pri oberaní hrozna a modlitba nad kvasiacim muštom.
Najstaršia písomná správa o vinohradoch v požitavskom regióne sa zachovala v známej listine kráľa Gejzu z roku 1075, v ktorej sa píše: „Potom som daroval dedinu, ktorá sa volá Rybník, kde som dal vinárov a 15 viníc...“ Vinohradníctvu sa spočiatku venovali najmä kláštory. Veď lahodný mok sa využíval najmä počas cirkevných obradov. Súvislými pestovateľskými plochami viniča na území Tekovskej župy boli v okolí Pohronského Inovca najmä Hronský Beňadik, Čaradice, Čierne Kľačany, Zlaté Moravce, Mankovce, Hosťovce, Velčice,.. . V Požitavskej doline to boli najmä Vráble, Veľké a Malé Vozokany, Nemčiňany a Maňa.
V polovici 12. storočia zapísal arabský geograf Al Idrisi o meste Nitra okrem iného: "Nitra je kvitnúcim, ľudnatým a rozsiahlym mestom na rovine. Má tečúce vody, úrodnú zem, znamenité prírodné prostredie, vinice a starostlivo obrábané polia."
V stredovekých archívnych prameňoch je málo informácii o vinohradníctve. To ale neznamená, že tu pestovanie viniča neexistovalo. Už nástupom kráľa Mateja Korvína na uhorský trón v roku 1458 začala celková reorganizácia krajiny po pustošivých nájazdoch „bratríkov“. Oživilo sa baníctvo a do popredia sa dostala ťažba medi. A tak kráľ nariadil, aby sa aj obyvatelia Tekova podieľali na zásobovaní banských miest. Tekov a teda aj Požitavie zásobovalo banské mestá najmä potravinami a vínom.
Medzi najstaršie zachované písomné správy o vinohradoch na Požitaví patrí listina z roku 1470. V nej sa dočítame, že Forgáčovci chceli zabiť v Mani zemana Michala Emökeiho, vtrhli na máňanské vinice, okrem zemana chceli zabiť aj jedného mýtnika a poddaného Tomáša Kančóa, ktorý vyberal na viniacich desiatok, podpálili mlyn, domy chudobných a páchali iné násilnosti. (Fehér, 2003)
V ďalšej listine, tentokrát nitrianskej kapituly z roku 1493, sa dozvedáme, že Peter a Gregor Forgáčovci vo Vrábľoch boli obvinení z krádeže deviatku vína, ktoré ukradli vo vinohrade Dušníky (Dušníky - služobnícka osada z čias Nitrianskeho kniežatstva, patrila pod Vráble). Neskôr sa však zistilo, že mali naň právo.
Vinohradníctvu, tak ako aj ďalším poľnohospodárskym odvetviam nepriali rôzne povstania, vojny a nepokoje. Obnova vinohradov nastala až po 17. storočí. Napríklad v Tekovskej župe je v 17. storočí doložená výroba vína len v 21 obciach. No v roku 1720 dosahovali viničné plochy na území Slovenska až 57 tisíc hektárov.
Jeden z najstarších dôkazov o pestovaní vínnej révy a zbere hrozna na našom území pochádza zo 7. – 6. storočia pred Kristom. Na vrchu Molpír pri Smoleniciach sa nachádzalo hradisko kalenderberskej kultúry. Slovenskí archeológovia počas prieskumu našli zatiaľ najstarší dôkaz o vinohradníctve – sedem vinohradníckych nožov a hlinenú nádobu na víno.
Neskôr na naše územie prišli Kelti, o ktorých bolo známe, že sú veľkými milovníkmi vína. Hoci vínnu révu pestovali aj na našom území, väčšinou si však nechávali víno dovážať z južných častí Európy. O starých Keltoch sa vyjadril aj grécky historik Polybios keď napísal: „Kelti sú náchylní k opilstvu a obžerstvu“. Naopak, keď po Keltoch prišli na naše územie germánske kmene, víno nebolo pre nich atraktívne. Germáni totiž s veľkou obľubou pili pivo a medovinu. Po Germánoch do našich krajov prišli Rimania, ktorí patrili už niekoľko stoviek rokov medzi známych milovníkov vína. A tak sa Rimania rozhodli vysádzať vínnu révu aj na našom území. V našom kraji – Morave a Nitriansku - sa po príchode solúnskych bratov Cyrila a Metoda v roku 863 už vínna réva pestovala.
Podľa kronikára Václava Hájka z Libočan (zomrel v roku 1553) sa v Českom kráľovstve odohrala zaujímavá vec. Písal sa rok 875, keď na svet prišiel prvý syn českého kniežaťa Bořivoja I. a dostal meno Spytihněv. Na Vyšehrade mali dôvod hneď na dve oslavy. Totiž náš panovník Svätopluk (zomrel v roku 894) poslal Bořivojovi I. ako dar obrovský sud vína. Ako píše kronikár Václav Hájek: „Služebníci okusivše vína divili se tomu nápoji, prve v té zemi nikde neslýchanému. Podali knížeti i jiným hodokvasenům, všichni ten nápoj chválili a od toho dne nejprve v Čechách se víno začalo píti.“
Slovanské národy s veľkou obľubou okrem vína pili aj medovinu. Krátko po roku 962 navštívil naše územie španielsky obchodník a diplomat Ibráhím ibn Jackúb, ktorý neskôr z putovania po slovanských krajinách napísal dielo „Kniha o cestách a kráľovstvách“. V nej sa môžeme dočítať aj takéto zaujímavosti: „Slovania sejú dva razy do roka, v lete a na jar. Nejedia kurence, lebo si myslia, že im škodia a spôsobujú vyrážky. S obľubou však jedia kravské a husacie mäso. Namiesto vína pijú medovinu.“
Prvé písomné správy o vínnej réve pochádzajú zo Zakona sudnyj ľjudem z obdobia Nitrianskeho kniežatstva. V bode 15 sa okrem iného píše: „...ak chce niekto spáliť strnisko alebo krovie na svojom pozemku zapáli oheň ten preskočí zapáli cudzie pole alebo cudziu vinicu, treba celú vec posúdiť vyšetriť“. Ďalšia zmienka o víne sa nachádza v Ustanoveniach svätých otcov, ktoré boli zostavené pre potreby arcibiskupa Metoda. V nej sa, v bode 37, dočítame nasledovné: „Ak niekto vínom opije svojho priateľa tak, že sa rúha, nech sa obidvaja kajajú sedem dní.“
Z tohto obdobia sa zachovali aj tri staroslovienske modlitby - modlitba pri sadení vinohradu, pri oberaní hrozna a modlitba nad kvasiacim muštom.
Najstaršia písomná správa o vinohradoch v požitavskom regióne sa zachovala v známej listine kráľa Gejzu z roku 1075, v ktorej sa píše: „Potom som daroval dedinu, ktorá sa volá Rybník, kde som dal vinárov a 15 viníc...“ Vinohradníctvu sa spočiatku venovali najmä kláštory. Veď lahodný mok sa využíval najmä počas cirkevných obradov. Súvislými pestovateľskými plochami viniča na území Tekovskej župy boli v okolí Pohronského Inovca najmä Hronský Beňadik, Čaradice, Čierne Kľačany, Zlaté Moravce, Mankovce, Hosťovce, Velčice,.. . V Požitavskej doline to boli najmä Vráble, Veľké a Malé Vozokany, Nemčiňany a Maňa.
V polovici 12. storočia zapísal arabský geograf Al Idrisi o meste Nitra okrem iného: "Nitra je kvitnúcim, ľudnatým a rozsiahlym mestom na rovine. Má tečúce vody, úrodnú zem, znamenité prírodné prostredie, vinice a starostlivo obrábané polia."
V stredovekých archívnych prameňoch je málo informácii o vinohradníctve. To ale neznamená, že tu pestovanie viniča neexistovalo. Už nástupom kráľa Mateja Korvína na uhorský trón v roku 1458 začala celková reorganizácia krajiny po pustošivých nájazdoch „bratríkov“. Oživilo sa baníctvo a do popredia sa dostala ťažba medi. A tak kráľ nariadil, aby sa aj obyvatelia Tekova podieľali na zásobovaní banských miest. Tekov a teda aj Požitavie zásobovalo banské mestá najmä potravinami a vínom.
Medzi najstaršie zachované písomné správy o vinohradoch na Požitaví patrí listina z roku 1470. V nej sa dočítame, že Forgáčovci chceli zabiť v Mani zemana Michala Emökeiho, vtrhli na máňanské vinice, okrem zemana chceli zabiť aj jedného mýtnika a poddaného Tomáša Kančóa, ktorý vyberal na viniacich desiatok, podpálili mlyn, domy chudobných a páchali iné násilnosti. (Fehér, 2003)
V ďalšej listine, tentokrát nitrianskej kapituly z roku 1493, sa dozvedáme, že Peter a Gregor Forgáčovci vo Vrábľoch boli obvinení z krádeže deviatku vína, ktoré ukradli vo vinohrade Dušníky (Dušníky - služobnícka osada z čias Nitrianskeho kniežatstva, patrila pod Vráble). Neskôr sa však zistilo, že mali naň právo.
Koštovka vína
Zber novej úrod...
Stredoveká fikt...
Bořivoj I. prij...
Zlievanie muštu
Zlievanie vína
Možno takto nej...
Použitá literatúra a pramene:
FEHÉR, A.: Jelenec. Vydavateľstov AB art 2003.
KAZIMÍR, Š.: Pestovanie viniča a produkcia vína na Slovensku v minulosti. Bratislava 1986.
kol. autorov.: Slovensko – Ľud II. Obzor Bratislava 1975.
kol. autorov.: Slovensko očami cudzinocov. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov. LIT Bratislava 1999.
SOKOLOVSKÝ, L.: Správa stredovekej dediny na Slovensku. AEP Bratislava 2002.
SPIEZ, A. - WATZKA. J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Bratislava 1966.
STANĚK, J.: Víno není vinno. Paseka 1998.
MV SR, Štátny archív v Ivanke pri Nitre, Tekovská župa, podž. administratíva, 1897/VI/166
dobové ilustrácie sú použité z internetu
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43