Moje spomienky na Veľkú noc 1945

Niektoré témy sú ako otvorená a bolestivá rana. Lepšie sa nedotýkať, nespomínať, najlepšie zabudnúť. Stále sú však ešte pamätníci, ktorí zabudnúť nemôžu. Takou témou je aj oslobodenie Slovenska vtedajšou Červenou armádou.

Bol 28. marec 1945, streda pred Zeleným štvrtkom. Ešte stále prebiehala druhá svetová vojna. V ranných hodinách bolo počuť dunivú streľbu od Hrona. Otec s matkou mňa šesť a pol ročného a brata, o dva roky mladšieho, budia skôr ako inokedy. Rýchle sa obliekame, otec berie periny a vankúše, maminka potraviny a pitnú vodu. Prechádzame cez našu záhradu k Suchému potoku (Kopanický potok). Tam v kopci pod Bedovou chrasťou sú vykopané štyri bunkre, do jedného z nich sa ukladáme. Rodičia nám naspodok dali plachty a deky, na ktoré položili periny a vankúše. S nami bola aj 17-dňová sesternica s maminkou. Tu sme mali dospať prebudené ráno. Do vedľajších bunkrov sa sťahujú susedia, tiež s deťmi. Chlapi odchádzajú do blízkej hory, v bunkroch zostali ženy a deti. Starý otec zostal v dome, nešiel ani do bunkra, ani do lesa. Aj stará mama zostala doma.

Brat chcel výjsť z bunkra a pozrieť sa von. Vtom pred ním zahvížďala guľka a on cúvol. Maminka božekala a prosila nás, aby sme z bunkra nevychádzali.

Bolo možno deväť hodín dopoludnia. Vedľa Suchého potoka pred našimi bunkrami prechádzajú nemeckí vojaci. Vidíme aj zakrvavenú tvár, aj obviazanú hlavu, rýchle sa schovávame. Streľba neutícha, ale je prerušovaná.

Krátko pred jedenástou hodinou prichádza dlhý rad vojakov. Niekto z dospelých povedal, že sú to Rusi. Jeden z radu vybehol a pozeral do bunkrov. Jeho pozdrav „Zdravstvujte!“ som si dobre zapamätal. Začali sme vychádzať, ale vojak nás zastavil. Prstom ukázal hore a povedal „Samoľot“. Skutočne o chvíľu preletelo lietadlo a my sme vyšli z bunkrov cez záhradu do nášho domu, ktorý bol ako prvý pod lesom. Dvor bol plný vojakov. Hliadky prebehli dedinou, aby zistili, či nemeckí vojaci odišli. Počasie bolo slnečné, vojaci si vyzliekajú bundy. Jeden z nich prehodil svoj kabát cez moje plecia a na hlavu mi položil svoju vojenskú čiapku. Starý otec priniesol na dvor menší súdok vína, zachvíľu bolo po ňom. Stará mama a maminka nosili zo studne čerstvú vodu. Vojaci boli unavení, smädní, určite aj hladní a napriek tomu jeden z nich hral na ústnej harmonike. Na našom dvore sa zdržali asi hodinu. Po nich prišli ďalší vojaci, dospelí vraveli, že sú to Rumuni. Na večer sa domov vrátil aj otec. Večer na Zelený štvrtok sa u nás takmer stala tragédia. Rodičia zbadali, že z našej maštale chce jeden vojak zobrať kravu. Otec sa postavil na odpor, vojak namieril na neho pušku, otec mu hlaveň rukou stočil do zeme a guľka preletela medzi ich topánky. Vojak s nadávaním odišiel. Na druhý deň ráno u susedov chýbala krava. Rumunskí vojaci boli sústredení medzi Žitavanmi a Machulincami, na Domušovom. Na Veľký piatok sme sa s otcom tam boli pozrieť. Vojaci odišli 31.marca 1945 na Bielu sobotu. Slávne Zmŕtvychvstanie prinieslo pre Požitavie slobodu a pokoj. Veľká noc bola nádejou na skončenie vojnového utrpenia.

Vzrušenie ešte nastalo na Veľkonočnú nedeľu. Práve skončila omša a všetci ľudia vychádzajúc z kostola sledovali na oblohe mrákavu lietadiel. Leteli pomaly, dosť vysoko z juhozápadu na severovýchod, ich zvuk bolo dole dobre počuť. Ľudia hovorili, že sú to anglo-americké bombardovacie lietadlá.

Bunkre v kopci boli nielen vedľa Suchého potoka, ale aj v Pastierovom jarku. Tie boli bližšie k dedine, tak po vojne dlho slúžili deťom na rôzne hry. Je zaujímavé, že jeden bunker sa aj po 65 rokoch zachoval v pomerne dobrom stave. Má polguľový tvar a rozmery asi dvakrát dva metre. Otvor bol väčší, ako v súčasnosti na fotografii. Bunkre pri Suchom potoku, ktoré chlapi vykopali počas vojny, sa nezachovali.

Ešte jedna spomienka na 1. september 1945. Nastúpil som do 1.ročníka vtedajšej ľudovej školy. Detstvo sme prežívali cez druhú svetovú vojnu. Medzinárodný Červený kríž sa rozhodol pomôcť deťom v postihnutých krajinách vitamínmi. Tak sme aj v škole v Machulinciach dostávali zadarmo každý pondelok na desiatu šálku mlieka a žemľu. V stredu nám dávali za lyžičku medu. Pre nás deti bol najhorší piatok, kedy sme dostali za lyžičku rybiehu oleja, ktorý nám veľmi nechutil.

V mojich príspevkoch o druhej svetovej vojne som len v krátkosti priblížil priebeh bojov na konci vojny a počas SNP na hornom Požitaví. Táto téma by si zaslúžila viac pozornosti, možno ešte bude príležitosť. V súčasnosti tieto historické udalosti pripomínajú pomníky a pamätné tabule.