Niečo o našej Žitave

      V minulosti bola rieka Žitava rozvetvená a mala množstvo bočných ramien. Súbežne vedľa seba tiekli "dve až sedem riek". Na jar, keď sa sneh roztopil, rieka Žitava sa zliala do jedného celku, a tak pripomínala obyvateľstvu Požitavia jedno veľké jazero. Rieka vytvárala prirodzené meandre a pri životodarnej rieke rástlo množstvo drevín. Najznámejšia z nich bola vŕba hlavatica.

      Žitava je ľavostranný prítok rieky Nitra, pramení na severozápadných svahoch Pohronského Inovca vo výške okolo 625 m n. m., tečie južným až juhozápadným smerom a neďaleko od obce Martovce vo výške 107 m n. m. sa vlieva do Nitry. Podľa povesti (uverejnená v rozhovore so spisovateľkou Kuglerovou dňa 28.1.2008) sa hovorí, že naša Žitava dostala svoj názov ešte v čase keltského osídlenia. Podľa nej dala rieke meno najkrajšia panna z keltského kmeňa Kotínov. Volala sa Tawa. Na svoju krásu doplatila, pretože ju mali podľa zvykov počas jarného sviatku Beltain (slnovratu) obetovať Taranisovi, bohu slnka. Jej otec ju chcel zachrániť, ale prišiel neskoro. Umrela v jeho náručí. Posledné slová, ktoré jej povedal, boli: ,,Ži, Tawa, ži, Tawa...“

      Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1075 v podobe aqua Sitoua, čo by v keltčine znamenalo lesný potok. Ďalším názorom (H. Kunstmann) je, že názov Žitava je ilýrskeho pôvodu (podobne ako názvy Nitra a Cetínka) a Slovania si tieto názvy priniesli z Balkánu. Tak ako sme si už spomínali, v listinných prameňoch sa objavuje rieka Žitava pod menom Sitoua. Už v roku 1075, keď náš kráľ Gejza I. zakladal Benediktínsky kláštor pri Hrone (Hronský Svätý Beňadik), daroval tomuto kláštoru rozličné majetky a úžitky v neskorších župách Tekov, Komárno, Novohrad, Bihar a Čongrád. V tejto listine, pri metácii (vymedzenie hraníc územia), sa po prvýkrát spomína rieka menom Žitava: "...a od toho medzníka ide až k miestu, kde sa vlieva do Žitavy potok zvaný Šáročka, tečúci od dolnej časti kostola Panny Márie v dedine Kňažice, kde je hranica; potom je hranicou riečka Žitava až po vrch, z ktorého pramení..."

      Rieka Žitava sa stala prirodzenou hranicou dvoch slovenských žúp. Delila Nitriansku župu od Tekovskej. Na rieke Žitave kvôli tomu vybudovali niekoľko dôležitých mostov, na ktorých sa vyberalo mýto. Najznámejší mýtny most, ktorý stál niekoľko storočí na rieke Žitave, bol vo Vrábľoch. Mýtne mosty boli tiež v Novej Vsi nad Žitavou alebo v Lúčnici nad Žitavou a na iných miestach. Z roku 1158 sa zachovala zaujímavá listina, v ktorej dáva kráľ Gejza II. výsady a majetky cirkevnej obci v Nitre. Kráľ okrem iného Nitre daroval aj clo, ktoré sa vyberalo na mieste, kde sa Žitava vlievala do Dunaja. Aj to je jeden z dôkazov, že rieka Žitava sa pôvodne vlievala do najväčšej slovenskej rieky Dunaj.

Názov Žitava sa v historických záznamoch vyskytoval v týchto podobách:
1158 Sythwa
1165 aqua Sitouua
1205 Situa
1209 Sytoua; Sitoua; Sichoua; Zsitoua; Sithvan
1209 fluvium Sytwam, ripa Zitavae, Sythwam
1227 fluvii Sitva
1229 fluvium Sythwa; fluvium Sythua
1231 Sitwa
1234 fluvium Zytua
1236 Zichwatw
1246 fluvius Sytva
1247 flumine Situa
1249 fluvium Sytwa
1256 rivum Sythua
1258 aqua Situa; magna Situa
1260 aqua Sytuatu, Sytuatue
1266 flumen Sytua
1268 aqua Zithua, Zytua, Zythua, Zythwa
1271 Sytua
1274 Sytva; Sytthwa; Sitthwa
1276 fluvialis Sytua
1290 Sytva
1295 Sytuathw
1306 fluvine Sytua
1313 fluvio Sittua
1318 fluvius Sytua
1742 Sitva, Zitawa, Žitawa, Zitwa, Zitwa, Zsitwa

... v podobách buď Zsitva (maď.) alebo po slovensky Žitava

      Všeobecne sa však názov Žitava pokladá za slovanský s východiskovou podobou Žitava, ktorý Maďari prevzali od Slovanov v 10. storočí a pomaďarčili ho (Žitava > Zsitva). Názov s koncovkou –ava (označuje vodný tok) sa vysvetľuje zo slovanského slova žito „obilie“ (z praslovanského *žito, *žíti, „čo slúži na žitie“) a označoval rieku pretekajúcu obilným krajom.

Súvisiace články:
Kde vlastne pramení rieka Žitava?

Použitá literatúra:
HLADKÝ, J. 2004. Hydronymia povodia Nitry. Trnava : Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, 2004. 291 s. ISBN 80-8082-008-2