Požitavské priezviská 16.-18.storočia

V dávnej minulosti sa menám pripisovala nadprirodzená sila, schopnosť určovať osud a vlastnosti človeka. Verilo sa, že s menom sa prenášajú vlastnosti a osud predkov na dieťa, alebo že menom dieťaťa sa získava ochrana predkov. Človek už na prahu svojich dejín bol presvedčený o magickej sile mena. Preto je veľa mien, z ktorých sa neskôr vyvinuli aj priezviská. Jedno meno, zvyčajne krstné bolo dlho jediným, ale hlavným označením osoby. V starých osobných menách sa vyjadroval aj citový vzťah k dieťaťu alebo niektorá vlastnosť dieťaťa. Zisťovanie priezvisk na určitom území kde predkovia v minulosti žili je prvým predpokladom genealogického bádania po našich predkoch a vytváranie vstupov pre genealogické spracovanie.

Prvé osobné mená na našom území

K najstarším záznamom mien a priezvisk vo svete patrí zoznam mien egyptských faraónov a panovníkov starých ríši a zoznam RK pápežov. Čínski bádatelia preskúmali rodokmeň slávneho filozofa Konfucia a zistili, že nepretržitá reťaz jeho predkov siaha až do roku 551 pred Kr. Zostavenie rodokmeňa sa tým neskončilo. Konfucius sa vraj sám zaujímal o svojich predkov. Starostlivým výskumom dospel k záveru, že prví z jeho rodu pochádzajú dokonca z roku 1200 pred Kr. K najznámejšiemu genealogickému bádaniu patrí genealógia Ježiša Krista, ktorá sa každoročne oznamuje veriacim na vianočných bohoslužbách, kedy sa pripomína jeho narodenie.

K najstarším osobným menám na našom území patria zatiaľ známym kráľom germánského kmeňa Kvádov (napr.Vannius), neskôr vládcovia z obdobia Samovej ríše (623-659). Franský kupec Samo, ktorý mal vraj 12 slovanských manželiek a 37 detí, zastával mocenské záujmy starých Slovákov. K známym následníkom Sama, resp.vodcom Slovienov patrili po jeho smrti Moravod (690), Svantoš (720), Samoslav (760-796), Braslav (805) a Mojmír (811-820). K popredným bojovníkom avarského vojska patril slovanský veliteľ Vojnomír, ktorý pre nezhody s kaganom a jeho manželkou opustil aj s veľmožmi avarské vojsko. Slovensko patrilo v 9.storočí už ku kresťanským krajinám a možno povedať, že každá osoba mala v tej dobe už osobné, resp.krstné meno, ktoré sa osobe prideľovalo krstom pri narodení.

Z obdobia Veľkej Moravy sú známe viaceré osobné mená kniežat, resp.kráľov Slovanov: Pribina (aj Privina, 820-833), Mojmír II.(833-846), Koceľ (861-874), Rastislav (846-870), Slavomír (870-871), Svätopluk (871-894), Mojmír III.(894-906), Svätopluk II. Pri zhode osobného mena sa pri identifikácií osôb používala neskôr rímska číslovka. Niektorí najstarší uhorskí králi dostali dokonca po smrti obdobné prívlastky ako mali rímski pápeži – Svätý napr.: Štefan I. (Vajk, ktorý pod znakom starých Slovanov - dvojitý kríž hájil záujmy starých Slovanov aj v bitke so šomódským, pohanským vojvodom Kopáňom) a Ladislav I. Po roku 1054 sa rozdelila cirkev na západnú a východnú. Slováci prijali kresťanstvo ešte pred rozdelením a to z východu – z Byzancie, na ktorú boli naviazané jej mocenské orgány a inštitúcie. Apoštolská misia v IX.storočí (z veľkomoravského obdobia), naši vierozvestcovia Sv.Cyril a Metód, Slovákom (starým Slovienom) prispôsobili písmo a jazyk.

Vierozvestcovia boli veľmi obľúbení aj u miestneho obyvateľstva. Kresťanstvo sa na našom území nezavádzalo „zhora“ za pomoci nariadení svetskej moci. Táto reforma zanechala trvalé spomienky a úctu Bohu aj po vyhnaní vierozvestcov. Tak je tomu až doposiaľ.

Obyvatelia slovenských obcí si aj neskôr (aj po tisíc rokoch) s obľubou volili mená Sv. Cyrila a Metóda za patrónov kostolov a dávali tieto mená aj pri krstoch. V detstve som čítal v nejakom kalendári povesť o tvorbe názvu tekovského mesta Levice a susednej obce Bratke (dnes patria spolu k mestu LV), ktoré boli vraj odvodené od otca vierozvestcov Lewa (1156 Leua, 1300 Lewa), resp.bratov vierozvestcov C+M (Bratka, roku 1156 sa obec s farou a kostolom stala už majetkom benediktínov beňadického opátstva). Do akej mieri bola povesť pravdivá by sa dalo polemizovať a skutočnú pravdu už asi nezistím. Dnes nám už chýbajú znalosti z histórie písomníctva, napr.o hlaholike, ako sa písali písmená v staroslovienčine, texty najstaršej básne (Proglas = Predslov), mená najstarších našich svätcov - sv.:Gorazd, Kliment, Naum, Sáva, Angelár. Stará slovienčina, resp.cyrilika bola v poradí štvrtý jazyk, v ktorom sa konali vo svete, v Európe, resp.na našom území kresťanské bohoslužby. Po prijatí kresťanstva si bežne pokrstené osoby volili krstné meno po biblických osobnostiach nového a starého zákona.

Najstaršími sú slovenské osobné mená, ktoré sa zachovali v starých listinách, a pred rokom 1100 sa už (podľa zdroja Korec – Cirkev v dejinách Slovenska) vyskytovali osobné mená začínajúce písmenom napr.B - Bogat, Bogdan, Bogomil, Bohumír, Bohurád, Bolerád atď. Pozdejšie, po zavedení latiny, to boli zas bežné biblické krstné mená gréckeho alebo latinského pôvodu. Podľa nich boli vytvorené mnohé slovenské mená, názvy obcí a miest i priezviská. Už prijatím kresťanstva na našom území mali všetci obyvatelia krstné mená, ktoré používali v ľudovej forme podľa jazyka. Rodičia dieťaťa alebo krstní rodičia si meno mohli vybrať. V počiatkoch sa krstné mená nikde nezapisovali. Niektoré dieťa po narodení dostalo aj dve mená, prvé osobné a druhé po krstnom rodičovi. Po birmovke pribudlo ďalšie meno. Tak tomu bolo aj pri krstoch uhorských kniežat a kráľov, ktorí prijali kresťanstvo - Arpádovcoch, kde prevažovali už kresťanské krstné mená, napr.: Štefan, Michal, Samuel, Ladislav, Peter, atď.

Prvé priezviská

V Uhorsku už pri prvých Arpádovcoch sú známe náznaky prvých priezvisk kniežat a kráľov a to napr. Ladislav Lysý (nitr.knieža), Gejza I. Magnus, Koloman Učený, Belo Slepý, Ondrej II. Jeruzalemský (účastník križiackej výpravy do Svätej zeme), Peter Benátsky, Ladislav IV. Kumánsky. Z rodu Anjoucov sú známe napr. Ľudovít I. Veľký, Karol II. Malý z rodu Habsburgovcov napr. Ladislav V. Pohrobok, Matej I. Korvín, Vladislav II. Dobrze (hovoril na všetko že dobre, poľský dobrze), Mária Terézia a František Jozef (pridelenie viacej krstných mien), Ferdinand V. Dobrotivý a pod. Prvé priezviska vznikali z krstných mien, z názvov miest a obcí, z charakteristiky, vzhľadu a prezývok, zo zamestnania a pod. Zo stredoveku sa bežne osobné mená pri krste nezachovali, lebo cirkevné matriky poznáme až z novoveku. Niektoré Informácie sa zachovali iba ústnou formou a boli zaznamenané neskôr. Niektoré kroniky písané spätne sú iba „polopravdy“. Ak nebolo jasné o ktorú osobu sa jednalo, tak sa uvádzalo meno otca alebo prídomok. Už v 11.storočí po roku 1075 došlo k odklonu od východorímskej ríše a aj Slovensko bolo pričlenené k západorímskej ríši.

Tým došlo k zmene zaužívaných osobných mien a odvodených priezvisk. V úradnom styku a v Bohoslužbách staroslovienčinu nahradila latina. Zástancovia východného obradu museli susedné Ponitriansko opustiť a dokonca samotní vierozvestcovia a ich žiaci boli prenasledovaní. Už pri ceste z Ríma, kde obhajovali pravosť kresťanského učenia pred pápežom, boli dokonca benediktínmi väznení v benediktínskom kláštore. Misijnú činnosť prevzali bavorskí benediktíni a na území dnešného Slovenska sa zakladali benediktínske kláštory.

V roku 1075 sa dostalo pod vplyv benediktínskej misie aj obyvateľstvo Požitavska, lebo v Hronskom Beňadiku bol vybudovaný veľký kláštor Benediktínov a kráľ Belo IV.tento kláštor opatril obrovskými majetkami z celého Uhorska vrátane Požitavska. Vplyv Benediktínov mal aj veľký hospodársky prínos pre Požitavsko, lebo mnísi mali vynikajúce znalosti z poľnohospodárstva, ťažby a spracovania kovov, remesiel a pod. Nájazdy Tatárov, či Mongolov alebo Turkov zriedili naše obyvateľstvo. Chýbajúce obyvateľstvo sa nahrádzalo prisťahovalcami z Čiech, Moravy Sliezska, Chorvátska, Nemecka, Poľska a pod. Obce Požitavska sa po prisťahovalcoch premenovali podľa osídlencov napr.: na Moravce (Moravania), Slažany (Slezania), Nemčiňany, Nemce (Nemci).

Noví prisťahovalci si priniesli na osídlené územie západného Slovenska (Horného Uhorska) už svoje priezviská a teraz po niekoľkých storočiach je veľmi ťažko už zistiť ako boli odvodené ich názvy, lebo nepoznáme ich pôvod. Niektoré rody na Slovensku (Hont, Poznaň ale aj ďalšie hornonitrianské rody) sú známe a dokladované už v 12.a 13.storočí (viď zdroj autor Lukačka).

Priezviská na území Slovenska vznikali rovnako ako v ostatných častiach krajín Rakúsko-Uhorskej monarchie. Do 14.storočia mala priezviská či prídomky iba privilegovaná vrstva. V podstatnej miere priezviska v regióne Požitavska vznikali priebežne počas 14.až 18.storočia. Prvé priezviska boli prideľované v nadväznosti na požiadavku potreby písomného styku, resp.možnosti zápisu osôb do požadovaného dokumentu, napr.donačné listiny, matriky, pozemkové knihy, daňové súpisy a pod.

Turecké vojny v 16.a 17.storočí mali za následok pustošenie najmä južnej časti Podunajskej nížiny (územie medzi Váhom a Hronom), ale aj juhozápadných kotlín Uhorska. Mnohé sídla zanikli. Obyvateľstvo emigrovalo z územia, ktoré Turci obsadili a pripojili k svojmu impériu (stredné Uhorsko - Macaristan), prípadne znepokojovali lúpežnými vpádmi bývalé Horné Uhorsko ( najmä juhozápadné Slovensko). Obyvateľstvo zo Stredného Uhorska vrátane šľachty sa usadzovalo na bezpečnejšom slovenskom vidieku a v mestách.

Prevažne išlo o príslušníkov „maďarského etnika“, resp.maďarsky hovoriaceho obyvateľstva, čo v hornom Uhorsku vyvolalo zmeny v národnostnej skladbe obyvateľstva. Prijatie emigrantov a spolužitie si vyžadovalo úpravu komunikácie zmiešaného obyvateľstva. Maďari, s ktorými Slováci žili v spoločnom štáte Uhorsko vyše tisíc rokov, nazývali Slovienov resp. Slovanov pomenovaním Tóti. Neskôr pomenovanie Tót zostalo len pre časť Slovanov a to Slovákov a Slovincov. Táto skupina Slovanov sa nazývala tiež Slovieni.

Priezvisko Tót

Na Požitavsku v 17.storočí bolo priezvisko Tót pomerne veľmi rozšírené. Mužské priezvisko Tót sa vyskytlo v tureckom súpise z roku 1664 osemnásťkrát v meste Vráble, deväťkrát v obci Malé Beladice a deväťkrát v obci Horný Ohaj, sedemkrát v obci Žitavce, päťkrát v obci Pozba, štyrikrát v obci Vlkas, štyrikrát v obci Dolný Oháj, štyrikrát v obci Beša, v obci Trávnica, v obci Tehla, trikrát v obci Malé Chrášťany, dvakrát v obci Ladice, v obci Nemčiňany, v obci Nevidzany, Mochovce, dvakrát v obci Bešeňov, Čifáre, Melek, Dvory nad Žitavou a pod.

Začiatkom 18.storočia sa uvedené priezvisko Tót v inom daňovom súpise nevyskytuje, lebo sa zmenilo vplyvom vývoja jazyka na Thot, Thót, Thott, Thótt, Totth. (V tureckom a v maďarskom preklade sa slovo „tot“ prekladalo aj ako škvrna). Priezvisko Tot sa v daňovom súpise v roku 1715 vyskytuje v zmenenom tvare Thot a to v obciach Pohranice, v tvare Thót v obci Jelenec, Klasov, Koliňany, Ladice, Veľké Chyndice. Priezvisko v tvare Thott sa vyskytlo v daňovom súpise z roku 1715 v obci Pohranice. Priezvisko v tvare Thótt sa v roku 1715 vyskytlo v obci Koliňany, dvakrát v obci Pohranice. Priezvisko Toth sa vyskytlo v daňovom súpise z roku 1715 trikrát v Dvoroch nad Žitavou, raz v obci Mochovce. Priezvisko v tvare Totth sa vyskytlo v daňovom súpise v roku 1715 päťkrát v obci Bešeňov, päťkrát v obci Čifáre, štyrikrát v obci Horný Ohaj, dvakrát v obci Veľké Lovce, raz v obci Bardoňovo, v obci Beša, v obci Dolný Ohaj, v obci Pozba, v meste Vráble, v obci Tajná.

Za päťdesiat rokov (cca od roku 1663 do roku 1715) zanikli priezviska Tot, Tót a vzniklo päť nových tvarov priezvisk vplyvom pridania spoluhlásky „h“ a zdvojením spoluhlásky „tt“. Dá sa aj podrobnejšie špecifikovať napr.zmenu priezviska Tót na Totth vo Vrábľoch, zmenu Tót na Totth v Hornom Ohaji, zmenu priezviska Tót na Totth v Hornom Ohaji, Priezvisko Tót na Thót v obci Ladice, priezviska Tót na Totth v obci Čifáre, zmenu priezviska Tót na Toth v obci Mochovce, zmenu priezviska Tót na Totth v obci Beša, zmenu priezviska Tot na Thott a Thótt v Pohraniciach a pod.

Priezvisko Szlovak sa vyskytlo až v roku 1770 a to v urbári obce Malé a Veľké Lovce. Priezvisko v tvare Szlowak sa vyskytlo v uvedenom roku 1770 v obci Hul.

V súčasnosti možno konštatovať, že priezvisko Totth, Thót, Thott a Thótt sa už takmer nevyskytujú. Priezvisko Tot sa vyskytuje už iba ojedinele na východe Slovenska (v Poprade a v Košiciach). Ojedinele sa vyskytuje priezvisko v tvare Tót v okolí Levíc (v Želiezovciach, v Domadiciach, v Tekovských Lužanoch) a ojedinele sa vyskytuje priezvisko v tvare Thot v okolí V.Krtíša (N.Ves, Obeckov). Priezvisko Tóth sa vyskytuje vo veľkom počte na Požitavsku a to vo Vrábľoch (90x), v Pozbe (53x), v Pohraniciach (40x), v Bardove (28x), v Ladiciach (18x), v Dvoroch nad Žitavou (14x), v Tajnej (13x), v Bešeňove (13x). Priezvisko Tót sa v preklade ako priezvisko Slovák vyskytuje šesťkrát vo Vlkasi (priezvisko Tot sa nevyskytuje), šesťkrát vo Veľkých Lovciach (priezvisko Totth sa nevyskytuje).

Priezvisko Szlovak v súčasnosti (podľa slovník SAV BA) sa iba raz vyskytuje v Rohožníku v tvare Szlovák v malom počte v Bajke LV, v Jelke GA, v Kostolnej pri Dunaji, v Tekovských Lužanoch LV. Priezvisko Szlowak sa nevyskytuje. Priezvisko Slovak sa najviac vyskytuje v Malackách, v Olešnej CA a priezvisko Slovák sa najviac vyskytuje v Bratislave, v Trnave, v Nových Zámkoch, vo Zvolene, v Seredi, vo Svrčinovci CA, v Piešťanoch a v Žiline aj v Huly a vo Veľkých Lovciach.

Požitavské osobné mená a priezviska v novoveku

Prvé osobné mená aj s priezviskami môžeme komplexne na Požitavsku nájsť v tureckom daňovom súpise z roku 1663/4. Pre záujemcov o tvorbu rodostromu doporučujem okrem matrik, sčítania obyvateľov, daňových súpisov aj literatúru Dr. József Blaskovics – AZ ÚJVÁRI EJÁLET TOROK ADÓOSSZEÍRÁSAI, ktorá sa zaoberá tureckým daňovým súpisom. V uvedenej literatúre sa javí, akoby obyvateľstvo okolo rieky Žitava bolo „spoza“ Dunaja. Nie je tomu tak. Turecký daňový súpis nerobili slovenskí obyvatelia a preto priezviská majú „rôzny jazykový nádych“. Ide o najväčšie skomolenie priezvisk na našom území. Krstné mená majú tiež „uhorskú formu“ a v súpise sa môžeme stretnúť s krstnými menami napríklad v obci Skýcov: Ištefán, Ištevo, Luko, Ďuro, Mihók, Fero, Lavko, Mihál, Mišo, Palko, Lavrinc; Lovce: Ondra, Jakab, Išteván, Miklós; Slažany: Ondráš, Matej, Palko; Chrášťany: Lórinc, János, András, Mihál, István, Marcin; Melek: Jakab, János, Imre, Benedik, Gergól; Vieska nad Ž.: Máté, István, Ďuro, Mihál; Veľké Lovce: Balás, András, Istók, János, Anbrus; Mankovce: Ištevo, Alberd, Lavko; Bešeňov: Gergól, Gyórgy, Balás, Tamás, István; Zlatno: Jakab, Jano, Ďura, Ďuro; Žikava: Ďuro, Mišo, Jano, András; Hostie: Ďuro, Mikuláš, Števo, Lavko, Marcin; Mochovce: András, Balás, Gergól, Gyórgy, István, Istók; Malé Vozokany: Tamás, Bálind, Miklós, Mihál, Micso, Gyórgy, Palko, Janko; Dolný Ohaj: Lukács, Matyás, András, Jancsi, Istók, János; Veľké Vozokany: Jano, Janko, Išteván, Mihál, Lavrinc, Lavrenc Lórinc, Ďuro, Dzuro, Ďurko, Ďurka, Matej, Bálind Luko; Choča: Jano, Valo, Jano, Dzuro, Gyuro; Obyce: Dzuro, Ďuro, Lavrenc, Lórinc, Lavrinc, Miko, Jano; Čierne Kľačany: Lavko, Bujko, Valo, Dzuro, Mihál; Volkovce: Lavrinc, Laurenc, Mikuláš, Georg; Čaradice: Máté, Matyáš, Márton, Valo, Mičo, Baláš, Lukáč; Tesáre nad Žitavou: Andriš, Ondra, Andráš, Mikuš, Miklós, Isteván, Jano, Janko, Palko; Mlyňany: Mičo, Jano, Ladko, Andro, Tomáš, Valo, Pavko; Slepčany: Mikulóš, Lavrinc, Lórinc, Márton, Jakab; Červený Hrádok: Gyórgy, Mihál, Matyás, Bálind; Nemčiňany: Georg, Lavrinc, Lórinc, Gyórgy, Marcin, Pál, László, ; Tajná: Mihál, MičoMózsi, Benedik; Nevidzany: András, János, Gyurko, Miklós; Tehla: István, Istók, Gadzsi, Gergól; Telince: GergólGyórgy, Mičo, István; Žitavce: István, Mihál, Ferenc, Matyó, Benedik, András; Belek: Anbrus, Jancsi, János, Mihók, István; Beša: Mihál, Mihók, Gadzsi, János, Istók; Vráble: János, András, István, Miska, Gyórgy, Lukacs, Farkas, Pál; Pozba: Mihál, Miska, Misko, Andris, András; Horný Ohaj: Mihál, János, Lórinc, Pál, István, Imre, Gáspár; Vlkas: Ádám, Ferenc, István; Bardoňovo: István, Mihál, János, Misko, Pál; Hul: Pál, Simon, Gadzsi, Mihál, István; Beladice: János, András, Mihál; Dvory nad Žitavou: András, Simon, Pál, János, atď.   O osobných či krstných menách možno všeobecne konštatovať, že horné Požitavie má viac slovenský „akcent“ ako dolné Požitavie. Krstné meno už začiatkom 18.storočia nepostačilo pre identifikáciu osoby a každá osoba musela mať aj priezvisko.

Štatistiky národnosti

Slovensko ako jeden zo štátotvorných národov Uhorska boli v období 16.- 18 storočia súčasťou Rakúsko - Uhorska. Ak by sme chceli zistiť zloženie obyvateľstva v tomto období na Slovensku resp. Hornom Uhorsku, tak sa nám to nepodarí. Prečo? Nemáme takéto historické zdroje informácii, lebo do 18.storočia sa nerobili žiadne štatistiky. Prvú takúto štatistickú prácu v oblasti spracovania národností v Uhorsku, resp.na Slovensku spracovával až v roku 1798 Martin Schwartner. Ak si preštudujeme jozefínske sčítanie obyvateľstva alebo tereziánsky zoznam obcí z roku 1773 zistíme, že sa tam neuvádza počet príslušníkov národnosti, ale len súčet obývaných usadlostí každej národnosti. Podľa autora Schwartnera rodáka z Kežmarku v roku 1787 bolo v Uhorsku spolu s Chorvátskom, Slovinskom a Dalmáciou 11 408 miest a obcí (a to bez kráľovských) z ktorých Slovania obývali 5789, Maďari 3668, Nemci 921, Rumuni 1024. Až v roku 1780 boli priezviská uzákonené pre potreby daňových súpisov. Od spomenutého roku mali priezviska všetky osoby aj služobníctvo či bezzemkovia. Priezviska menili svoju formu podľa jazykových úprav latinského, nemeckého, slovenského a maďarského jazyka. Tieto úpravy spôsobili rôzne odlišnosti v písaní priezvisk aj na Požitavsku.

Nejednotné boli pomenovania slovenských obcí a miest. Do Rakúsko-Uhorského vyrovnania bol štátnym jazykom latina. Slovenské mestá a obce mali viacero názvov, okrem slovenských názvov aj latinské a maďarské pomenovanie. Najstaršie priezviská na Požitavsku boli najčastejšie odvodené od osobných mien prípadne od názvov miest a obcí. Vo viacerých prípadoch tvorby priezvisk sa ani nedá zistiť, či je priezvisko odvodené od krstného mena (osobné meno) alebo priezvisko odvodené od mesta či obce, ktoré bolo odvodené už od krstného mena aj s prívlastkom napr.: svätý - Sv. Jur, Sv. Ondrej, Sv. Peter alebo od krstného mena Juraj, Ondrej, Peter. Niektoré obce mali v jednom slove pomenovania obce dokonca aj názov v maďarskom - slovenskom jazyku s rovnakým významom (preklad). Ak zisťujeme názvy obcí v tureckom súpise, tak nájdeme oficialne pomenovania, ale aj rôzne nezvyklé názvy a skomoleniny: Udvart (Udvard, Dvory nad Žitavou, Oranica (Orovnica), Verebíl (Verebel, Vráble), Nagy Pél (Dolný Pial, Bolár Pél), Beleg (Belek), Ledince (Ladice), Nyíveg (Nevidzany), Rozsnica (Rohožnica, Nemčiňany), Kozárofce (Nagy Kovács, Kozárovce), Malonya (Zemlín, Mlyňany), Malé Valkofce (Závada, Volkovce), Cserní Iszkelecsín (Čierne Kľačany), Cseke (Čaka), Hecse (Hotye – Hute, Choča), Gín (Géňa), Besine (Bešeňov), Baromlak (Branovo), Iszkicó (Skýcov), Lót (Veľké Lovce), Merlek (Melek)). Aj od týchto názvov obcí boli odvodené priezviská. V daňovom zozname je priezvisko ešte skomolené nevedno od čoho, asi od neznalosti napr.: Szikózs (Csíkós), Regor (Gregor), Fekide (Fekete), Ruška (Hruška), Hulli (Holý, Hul), Muín, Mosko (Macska), Belíni (Berényi), Pici (Pécsi) a pod. Ak od takýchto obcí bolo odvodené priezvisko, tak máme problém zistiť od čoho bolo priezvisko odvodené. Viaceré obce na Požitavsku počas tureckých nájazdov boli vyľudnené a niektoré aj zanikli. Dnes nám nejaké samoty a zaniknuté obce už nič nehovoria. Ak bolo v minulosti vytvorené od takýchto obcí aj priezvisko, tak už len náhodne zistíme jeho pôvod. Spomeniem napr.: Finta (Beladice), Ovárki, Arma (Fakó-vezekény, Plavé V), Berín (pri Vrábľoch), Csuda (Čuda), Dímend, Papasz, Szoda, Szégí, samota Simoni (Nagy Gyóród), Sági Pripos Lejánd, Nagy Sarló (Tekovské Lužany), Hovín (Hulvínky), Szemed, Óvár (Starý Hrádok) a pod. Niektoré priezviská sú odvodené aj od východoslovenských obcí a potom hľadanie významu od čoho bolo priezvisko odvodené je sťažené. Pri tvorbe priezviska boli použité aj napr.maďarské pomenovanie alebo sa použili rôzne jazykové tvary priezvisk. V mnohých prípadoch sa môžeme iba domnievať od ktorej obce bolo priezvisko odvodené, lebo tieto pomenovania bežný obyvateľ už nepozná. Ani maďarské pomenovania požitavských obcí nám už veľa nehovorí a keď k tomu pripočítame rôzne skomoleniny napr.: And (Ondrejkovce), Arad (N.Vieska), Baracska (Bardoňovo), Baroka, Barak (Beša), Berín (zanik.obec M.a V. Berín Vráble), Pokos, Búkkós (Vráble), Bart (Bruty NZ), Cseke (Čakajovce, Čaka), Dejáki, Deáki, Dijakin (Diakovce NZ), Deménd, Demim (Demandice), Finda ((Níver, Neverice), Fús, Fúss (Trávnica, Podhajská), Hecse, Hicse, Hotye (Hute, Choča), Hizer, Hizír (Chyzerovce, ZM), Keresztúr (Hostie), Kolon, Colon (Kolíňany), Ledince, Lédec (Ladice), Leves, Reves (Hostie), Mahulány (Machulince), Malonya (Zemlín, Mlyňany), Maród, Marót, Maróth, Aranyos Maroth (ZM), Merlek (Melek), Pan, Nemes Pan (Paňa), Perehel (Kostoľany pod Tríbečom), V. a M. Kána (Kalná a Kalnica), atď, tak máme z toho guláš či „galamatyás“.

V mnohých prípadoch možno požitavské priezviská jasne objasniť, že sú odvodené aj od požitavských obcí napr.: Babocký (skom.od Bagotský, Bobeta, Babota, Bagota, Bagonta, Bohatá KN), Bélágyi, Belagiczký (obec Beladice ZM), Bessenyovszký (obec Bešeňov), Csarad, Csarádi (obec Čaradice), Gostovický (Hosťovecký obec Hosťovce ZM), Hizeri, Hezer (Chyzerovecký, ZM), Heszti (Hostie), Chocsanský, Choczka (obec Choča), Klacsáni, Klacsanszki (Čierne Kľačany ZM, iné Kľačany), Makulinszki (obec Machulince), Malona, Malonyay (obec Mlyňany), Mányi, Máni (obec Máňa, Manya), Mankovszký (obec Mankovce ZM), Maroti (Moravce), Moha, Mohi (obec Mochovce), Obický, Obicski (Obyce ZM), Pély , Péli, (Pél, Pial), Pinársky (Pináre, časť obce Tesáre nad Ž.), Pográni (obec Pohranice, maď. Pograny), Szelezséni (obec Sľažany), Tainai (obec Tajná), Tyeszarszki, Tesaski (obec Tesáre), Topócsáni, Topolcsanyi (Topoľčianky – Malé Topoľčany), Udvary (Dvory nad Ž.), Ujvár, Ujvári (Nový Zámok, Zámky), Vendigi (obec Hosťovce), Veresváry, Verósvári (Červený Hrádok), Vezekéni, Vozokánszky (obec Vozokany), Zikavsky (obec Žikava). Tvorba priezvisk od krstných mien, od obcí a miest tvorí takmer 80% priezvisk na Požitavsku.

Na záver možno konštatovať, že z krásnych staroslovienských osobných mien, ktoré osoby mali už pred rokom 1100 dnes máme na Požitavku veľkú chaotickú zmesku variabilných priezvisk s rôznymi jazykovými úpravami a odchýlkami. V mnohých prípadoch už ani nositelia priezviska nemajú tušenie, z čoho bolo ich priezvisko odvodené. Ak sa opýtate kde má ich rod pôvod, tak nevedia a niektorých to ani nezaujíma. Nepripadáme si niekedy ako „hotentóti“, hoci ani neviem, z čoho presne táto „rýdzo slovenská nadávka“ vznikla. Určite nemá nič spoločné so Slovákmi (Tótmi) ani s knihou Tótovou.