Príbeh o osade zvanej Jovka

„Náš spolubrat nás informoval tak, že zem bola rozdelená na dve časti; synom Kozmu, polovica bola z dobrej vôle Kozmových synov, privlastnená komesovi Ivankovi, na tej strane (zeme), z ktorej komes Ivanka vlastní zem Jovku /.../ spomenutý komes Ivanka má pri potoku Drevenica, okrem zeme Jovka a okrem Slepčian istú kúpenú zem, patriacu mu dedične.“

Na úvod stačia len dve vety zo starej listiny z roku 1229 a náš príbeh môže začať. Tie dve vety sú pre dejiny Požitavia veľmi dôležité. Po prvýkrát sa v tejto listine spomína stará slovenská osada na Požitaví – Jovka. Niektorí ľudia vôbec nevedia že existovala, iní majú o nej skreslené predstavy. Dodnes sa kopcu nad Novou Vsou nad Žitavou hovorí Jovka. V tých miestach stála stará osada, ktorá vznikla ešte v časoch slávneho Nitrianskeho kniežatstva.

U Slovákov a iných slovanských národov sú časté názvy miest a dedín, prípadne hradov z pôvodných mužských mien. Známe sú staré osobné mená Jovan (Ján), Jovka, Jovko, Jouza, Jousa. Držitelia týchto mien mohli patriť k významným obyvateľom prastarej osady, a tak ich prijali do názvu. Podobne znejú aj mená Jelka, Jelen, Jóna (Jonáš), Elo, Jovanka, Ivan, Ivanka, Luka, Toma a ďalšie. Chlapčenské osobné meno v starej srbštine poznalo tvar Jovka alebo Jovko. Na Požitaví a Ponitrí je viacero obcí, ktoré majú pôvod názvu v krstných menách. Ako príklady môžeme uviesť: Maňa, Ivanka, Poznan, Iňa, Martinová, Mikova Ves – Slepčany, Drážovce a pod.

Nevieme presne určiť kedy mohla osada Jovka vzniknúť. Vieme len toľko, že predchodkyňou obce Nová Ves nad Žitavou bola práve spomínaná osada. Osadu zrejme spustošili tatárske vojská, a preto sa časť obyvateľov Jovky rozhodla prísť bližšie k rieke Žitave, do Novej Vsi (ves – slovenské pomenovanie dediny-osady).

O Jovke toho veľa nevieme. Do dnešných čias sa zachovalo niekoľko listín a to je v podstate všetko čo máme. V roku 1395 akýsi Juraj a Andrej z Neveríc prepadli jedného poddaného obyvateľa z Jovky. Okrem toho, že mu vzali 8 zlatých, šaty a ďalšie veci, uniesli mu jeho ženu, ktorú potom uväznili v Jurajovom dome.

V roku 1332 sa v zachovanej listine spomína na Jovke gotický kostol zasvätený sv. Tomášovi. Doložená je fara a cintorín okolo kostola.

Jovka, podľa záznamu z listiny roku 1229, patrila komesovi Ivankovi (comes – člen kráľovskej družiny – sprievodu; od 16. storočia už stupeň šľachty – gróf) a neskôr svätobeňadickému opátstvu. Po roku 1355 obe staré osady, Nová Ves nad Žitavou aj s mýtnou stanicou prináležali Forgáčovcom z Jelenca.

To boli všetko strohé informácie, ktoré veľa o starej osade nehovorili. Najviac nás zaujal fakt, že obec vlastnil Slovák - komes Ivanka. Zrejme už v tom čase tu musel stáť kostol. A ako sa neskôr v listinách spomína, okolo kostola bol starý cintorín. V obci Nová Ves nad Žitavou ešte kostol nestál, pravdepodobne neexistoval ani v susednej obci Horný Ohaj, ba dokonca ani v Nevidzanoch. Ak teda na kopci Jovka stál kostol, musela to byť v minulosti veľmi dôležitá osada, ktorá zrejme patrila nejakému veľmožovi z Nitrianskeho kniežatstva. Lenže to všetko sú len hypotézy, pravdu sa už asi nikdy nedozvieme. Ďalšou záhadou zostáva, prečo starý kostol zasvätili anglickému svätcovi Tomášovi Becketovi.

Možno by záhady okolo starej osady zostali dlho-dlho zahalené rúškom tajomstva, keby sme v roku 2005 nenatrafili na novoveského farára Turčeka. V tom čase sme spolu s ním a ďalšími obyvateľmi Novej Vsi nad Žitavou pripravovali monografiu obce. Vdp. Turček nás upozornil na kanonické vizitácie. Tie odkryli časť tajomstva o prastarej osade.

Najstaršia kanonická vizitácia pochádza z roku 1713 a doslova sa v nej píše: „Tento kostol je zasvätený ku cti sv. Tomáša, biskupa. Sanctuárium má klenuté, ale loď povalovitú. V kostole je jediný nový oltár, ktorý má v strede obraz sv. Tomáša. Po bokoch oltára sú sochy sv. Petra a Pavla. Kazateľnica kostola je drevená, ale maľovaná. Chór je murovaný. Tiež veža kostola je murovaná, v nej je malý zvon vážiaci 5 libier (1 libra = 513 g). Mimo kostolnej veže, v strede dediny, je drevená zvonica.“

Stačí len zopár viet, a hneď si vieme predstaviť starý kostol na Jovke. Musel to byť nádherný kostolík. Nová Ves mohla mať vtedy maximálne 100 obyvateľov. Okolo kostolíka stál starý cintorín a jedna drevená zvonica. V tom čase už dedina Jovka neexistovala, zostal po nej len kostol s cintorínom. Chôdza trvala z dediny do kostola približne 30 minút. Ľudia museli prejsť cez rieku Žitavu, aby sa dostali do kostolíka. Približne o 15 rokov neskôr (1732) bola vyhotovená ďalšia kanonická vizitácia: „Pánom Novej Vsi je zlatomoravecký gróf Juraj Paluška. Obec má kostol, ktorý je mimo dediny, za Žitavou. Zasvätený je sv. Tomášovi. V kostole sú dva strieborné a pozlátené kalichy, ktoré mu daroval Dp. Adam Rell (pravdepodobne miestny farár – pozn. autor).“

O dvadsaťtri rokov neskôr (1755) vznikla ďalšia kanonická vizitácia. Tá je, podobne ako dve predchádzajúce, veľmi stručná: „Kostol je vystavaný za Žitavou, na pahorku zvanom Jovka. Na veži sú potrebné zvony. Okolo kostola je cintorín, ktorý je ohradený plotom. Kostol nemá vlastného majetku, ale pred niekoľkými rokmi dostával desiatky z majetku, ktorý sa tiahne až po Tajňanskú cestu.“

Viac svetla do vzhľadu kostola prichádza až v roku 1775, keď sa v kanonickej vizitácii môžeme dočítať nasledovné: „Nová Ves je osada ležiaca niže Slepčian, pred Žitavou. Má dva rady domov. Je asi 500 krokov dlhá a 20 krokov široká. Kostol má na druhej strane Žitavy, od dediny, najmä v zime keď je cez Žitavu zlý prechod – skoro pol hodiny vzdialený. Kostol je vystavaný v gotickom slohu. Vpredu má vyčnievajúcu vežu, v ktorej je malý zvon. Sanctuárium kostola je jeden a pol siahy dlhé a široké, a tri siahy vysoké. Loď kostola je tri a pol siahy dlhá a vysoká, je povalovitá. V lodi je drevený chórus, na ktorom je starý organ. Pod kostolom nie je krypta. Okolo kostola je cintorín 44 siah dlhý a široký. Kostol má len jeden oltár s obrazom sv. Tomáša. Po stranách oltára sú sochy sv. Petra a Pavla. Kazateľnica je drevená. Lavice kostola sú podľa stien, ale zničené. Kostol je tak malý, že nestačí ani pre obyvateľov Novej Vsi. Lepšie by bolo vystavať nový kostol, ako tento starý a od dediny vzdialený, udržiavať. Kostol má 660 zlatých uložených u Štefana Boronkaiho. Nevieme kedy bol vysvätený, ani požehnaný. Služby božie sa tu konajú každú tretiu nedeľu. Ale preto, že je v zime cez Žitavu zlý prechod, skoro polovica obyvateľov do kostola prísť nemôže. Služby božie sa preto odbavujú len v lete a v peknom čase. Obec má druhý cintorín od obce vzdialený na 240 krokov, 26 siah dlhý a široký, v ktorom je veľký drevený kríž.“

V tejto vizitácii sa spomínajú konkrétne miery kostola. Sanctuárium bolo dlhé a široké rovnako jeden a pol siahy a tri siahy vysoké. V tom čase sa 1. kráľovská siaha rovnala dnešným 180 cm. Teda sanctuárium bolo 2,7 m dlhé a široké, vysoké bolo 5,4 m. Samotná loď kostola bola dlhá a vysoká 6,3 m. Bol to skutočne malý kostolík. Ako sme sa mohli dočítať, kostolík už nedokázal uspokojiť obyvateľov obce Nová Ves nad Žitavou. Dokonca aj cintorín dosluhoval, pretože sa spomína nový cintorín na druhej strane obce, ktorý sa tu nachádza dodnes. To, že kostolík naozaj nevyhovoval, sa presviedčame neskôr, keď v roku 1790 začali obyvatelia Novej Vsi budovať nový kostol v obci, ktorý taktiež bol zasvätený sv. Tomášovi. Kedy a ako zanikol kostolík sv. Tomáša na Jovke, nevieme. Pravdepodobne začal postupne chátrať až sa úplne zrútil. Možno z jeho materiálu vybudovali nový kostol. Kto to dnes vlastne môže vedieť. Sú to všetko iba dohady. Kostolík na Jovke slúžil obyvateľom Požitavia viac ako 500 rokov!

Posledná vizitácia z roku 1841, ktorá opisuje už len nový kostol sa vôbec nezmieňuje o kostolíku na Jovke. Sú v nej len strohé informácie: „Kostol bol vybudovaný z povinných zbierok obyvateľov v roku 1790, ku cti sv. Tomáša. Dosiaľ nie je omietnutý a ani veža nie je dostavaná. Príčinou toho nie sú ani natoľko obyvatelia, ako gróf Berchtold /.../ Nová Ves v roku 1779 mala už 375 obyvateľov. Kedy bol novoveský kostol dokončený a požehnaný nevieme.“

Použitá literatúra a pramene:
Sokolovský, Leon: Správa stredovekej dediny. AEP Bratislava 2002, s. 211 a 252.
Trubíni, Jozef - Trubíni, Ľuboš: Nová Ves nad Žitavou. Nitra 2005.
Autorkou fotografii Jovky (jar) je p. Táňa Marková z Vrábeľ.
Ostatné fotografie vyhotovil autor príspevku.