Stredovekí rytieri a rytierske rády na Požitaví 2.

Rytieri a Templári na Slovensku

Nitrianski rytieri sa vojensky stretli s nemeckými križiakmi už v I. križiackej výprave. Prví nemeckí križiaci sa správali ako lúpežníci a zbojníci, preto rytieri Nitrianskeho kniežatstva bránili naše územie a zahnali križiakov. Kráľovi rytieri v Nitriansku sa prvýkrát zoznámili s Templármi asi v roku 1147, kedy bola druhá križiacka výprava do Svätej zeme. Na Slovensku sa usadili rytierski mnísi – Templári a Johaniti v období okolo roku 1150 a založili niekoľko kláštorov v Turci, Liptove a Šariši. Tu sa nadlho zachovali mnohé povesti o tzv. červených mníchoch, keďže templári nosili na bielom plášti červený kríž. Rehoľa Johanitov na juhozápadnom Slovensku pôsobila z konventu sv. Štefana v Ostrihome. Na začiatku 13. storočia sa pravdepodobne usadili aj v Trnave. Roku 1213 sa v Lendaku usadili rehoľníci krížoví rytieri. V Huncovciach sa krížoví rytieri usadili v roku 1232. Na Slovensku sa traduje a dokazuje to aj listina rodu grófov z Herbersteinu, že Ján Gogofrid (Johannes Gottfried von Herberstein) majster Templárov zomrel pri vizitácií v roku 1230 v Uhrách, na vrchu Mních pri Sv. Martine. Po zrušení templárského rádu prešli majetky na Slovensku od Templárov na mníšskych rytierov sv. Jána.

Malovozokanský historik Botka sa zaoberal okrem vládnutia Matúša Čáka Trenčianskeho aj vtedy problematickým rytierom Dončom. Historik Botka zistil, že v čase vymretia dynastie Arpádovcov, boli magister Donč i jeho otec velžupan Dominik prívrženci Matúša Čáka. Po neúspešnom vyjednávaní r. 1311 a bitke pri Rozhanovciach resp. v čase vyrieknutia kliatby kardinálom Gentileom, Donč stál už na strane Karola Róberta. Zvolenský župan dostal od kráľa majetky napr. hrad Likavu (zmienka 1315) majetky v Komárne a pod. V službách kráľa sa magister Donč zúčastnil všetkých významných výprav. Zaujímavosťou je, že ako prvý získal od kráľa šľachtickú erbovú listinu. Rytier Donč, zvolenský župan, bol rodinne prepojený s rodom Hont-Poznaň, lebo jeho dcéra sa vydala za Sebešovho syna Sebeša II.

Na západnom Slovensku sa zatiaľ traduje, že boli templári v Piešťanoch, kde sa odkryli aj pozostatky templárského kláštora. Ľudová tradícia hovorí, že aj hrad Teplica patril Templárom a obyvateľov hradu nazývali červenými a podľa ktorých dostal prívlastok Červený hrad (Kmeť A.,s.83-84). Rytiersky rád je dávaný do súvisu s miestnymi termálnymi prameňmi, kde sa v minulosti po skončení žatevných prác chodili obyvatelia Požitavska kúpať. Výstavba hradu bola motivovaná kontrolou cesty do banských miest (Banskej Štiavnice). Teplický hrad resp. hrad nad Sklenými Teplicami okrem názvu Červený hrad na sklonku svojej existencie sa nazýval aj Pustý hrad (nezamieňať zo zvolenským Pustým hradom). Ľudová tradícia spomína hrad „Skleno“, že patril červeným mníchom, čiže Temlárom. Táto lokalita sa nazývala Červený hrad (629 m n. m.), aj Teplica alebo Pustý hrad (nachádza sa západne od obce). Otvoreniu stredoslovenských baní predchádzalo budovanie ochranných centier. Takýmto územím , ktoré patrilo Tekovskej stolici, bolo budovanie hradov v okolí Hrona, napr. Revište. Hrad bol vybudovaný v roku 1217 za kráľa Ondreja II. Vystaval ho rytier Borša, pôvodom z Plášťoviec, bojovník z križiackych výprav do Svätej zeme. Revište sa spomína aj v listine z roku 1265, kedy funkcia kráľovského komitátu strácala na význame, zatiaľ čo sa stabilizovala vrstva bývalých hradných služobníkov – jobagiónov, ktorí získavajú za podporu kráľovskej moci majetky, hradné panstvá, čo prispelo aj k rozvoju Revištského panstva. Neskôr hrad patril bývalému hradnému služobníkovi komesovi Leustachovi, synovi Boršu. Komes Leustach pochádzal z Bešovskej vetvy Miškovecko rodu. Bán Beš (Bees) bol hlavným komorníkom kráľa Štefana. Vlastnili majetky aj vo Vozokanoch, Nemčiňanoch a v Tekovskom Hrádku. V roku 1331 sa uvádza že v Nemčiňanoch majetok zemanov spustošil Peter Vozokánsky, syn Boršov. Miškovec si odvodzuje pôvod od Borša. Aj neskoršie listiny dokazujú, že hrad Revište bol vybudovaný pred rokom1228 a spravovali ho jobagióni. Písomne sa spomína hrad Revište roku 1265, kedy už funkcia kráľovského komitátu strácala na význame. Bolo to spôsobené poklesom ťažby drahých kovov. Hrad Revište zdedili potomkovia Leustacha, ktorí si dali priezvisko podľa Vozokán, Vozokánskovci (konrétne Peter Vozokánsky). Pred rokom 1331, keď sa znovu nastal prudký rozvoj ťažby zlata v Kremnici hrad prešiel z vlastníctva Vozokánskovcov pod kráľovskú správu, kedy pôsobil na hrade kráľovský poverenec predtým kastelán Michal z Revišťa „comes Michael vicecastelanus Joanis de Reuisce“. Vozokánskovci spravovali aj územie Belá pri Revišti. Toto susedné územie hradu Revište údajne v roku 1228 kúpil Leustach od jobagionov Tekovského hradu (Vlkov syn Vid a Dobruslov, Terezenov syn Pavol). Na území Belá Vozokanskovci zač. 14.storočia rozvinuli ťažbu striebra a zlata. Založili tu obce Bzenica a Vyhne, ktoré neskôr zdedil Filip Vozokánsky.

Predchodcami šľachty v Uhorsku boli kondicionáli. Tí sa rozdeľovali na kráľovských jobagiónov (iobagiones regni), hradní jobagióni (iobagiones castri) a hradčania. (castrense, populis castri). Šľachta v dnešnom ponímamí ako triedna skupina, začala vznikať v Uhorsku až v prvých desaťročiach 13. storočia. Kráľovskí jobagióni boli osobne slobodní na základe panovníckych donácií, za ktoré sa museli zúčastňovať vojenských výprav priamo v kráľovskej armáde. Táto skupina sa v listinách uvádza aj ako synovia svätého kráľa (filii iobbagionorum Sanctis Regis, alebo iobagiones sancti Regis). Toto označenie si odvodzovali od Svätého Štefana a jeho najbližších nástupcov. Donácie, ktoré získala táto skupina jobagionov patrili medzi najcennejšie, neskôr ich akceptovali a boli prevediteľné na potomkov. O týchto privilegovaných jazdcoch sa dá predpokladať, že sa zúčastnili križiackych výprav v kráľovom vojsku.

Naproti tomu hradní jobagioni, ktorí boli usadení na kráľovskej pôde, tvorili posádku hradu s povinnosťou jeho ochrany. Neboli to iba vojaci, ale aj remeselníci (murári, tesári, atď). Mali len užívacie právo, nie vlastnícke. Majetok bol dedičný, nesmel sa predať (iba so súhlasom kráľa). Po vymretí rodu po meči ( per defectu seminis - po mužskej línii) s pôdou narábal hradný župan (Comes castris). Nezúčastňovali sa vojenských výprav. Hradčania boli usadení na hrade, tvorilo ho hlavne služobníctvo, plnili hospodárske a technické činnosti na hrade. Pôdu dostali bez donácie (resp. štatúcie), pôda bola dedičná, nemohli ju opustiť, brali úžitok, ale boli povinní vykonávať služby a platiť dávky (desiatky). Hradčania zanikli po zániku hradov. Nezúčastňovali sa vojenských výprav. Z tohto triedenia jobagiónov mohli prísť do styku s Templármi pri výpravách hlavne kráľovskí jobagióni. Pri kráľovských jobagiónoch môžeme predpokladať, že niektorí mohli vstúpiť do templárského rádu. Paradoxné bolo prvé stretnutie rytierov Nitrianskeho kráľovstva s križiakmi. Predpokladalo by sa spoločné stretnutie a postup pri oslobodzovaní Svätej zeme. Situácia bola iná. Prvý voj prešiel bez problémov, ale druhý voj raboval. Prvé bojové stretnutie rytierov Nitrianskeho kráľovstva s križiakmi zastavilo ich rabovanie v okolí Nitry.

Zatiaľ možno predpokladať, že miestami Templárov na Slovensku mohli byť niektoré najstaršie kláštory (Havránok, Jelšava, Iľja, Ludrová, Mnich, Piešťany), kostoly (Jelšava, Krušovce, Križovany nad Dudváhom, Liptovská Mara, Martinček) a hrady (Banská Štiavnica, Blatnica, Dobrá Voda, Ilava, Likava, Lukáčovce, Kacerovský Lipovec, Košatec, Lipovec, Malinovo, Mošurov, Orava, Sklené Teplice, Slovenská Lupča, Strážky, Svinia, Žehňa) a to z obdobia 1150 – 1314.

Rytieri a Templári na Požitaví?

Predpokladať sa dá, že rytieri boli aj na Požitaví, aj keď doposiaľ nemáme hodnoverné poznatky, lebo sa v minulosti touto problematikou nikto hlbšie nezaoberal. Kde sa na Požitavskí rytieri (rytierski mnísi a kráľovskí jobagióni) nachádzali? Zatiaľ spomenieme niektoré požitavské indície, kde sa rytieri nachádzali: Čifáre, Gedra, Dvory nad Žitavou, Mlyňany, Slepčany, Tesáre, Vieska nad Žitavou, Vozokany.Už za jestvovania Veľkomoravskej ríše a pôsobenia sv. Cyrila a Metoda na Požitavskom území existovali viacerí jazdci, ktorí sa neskôr (po roku 1075) prihlásili do služieb sv. Beňadického opátstva, za čo dostali do užívania majetky na Požitavsku. Ide asi o potomkov kniežacích rodov, na Požitaví napr. Hont-Poznaňovcov. Rytierom bolo povolené ako privilegovaným občanom jazdiť na vlastnom koni. Každý rok, podľa rozhodnutia z roku 1175 boli povinní platiť opátstvu dve ponderá, alebo 20 denárov.

Už v roku 1165 sa spomína, že rytier Forcus poručil obec Slepčany aj s obyvateľmi, pôdou, mlynom a príslušenstvom kláštoru v Hronskom sv. Beňadiku. V roku 1165 šľachtický dvorec v Slepčanoch plnil sídelnú i hospodársku funkciu. V listine z roku 1209 sa spomína náčelník slepčianskych jazdcov comes Hacobus de Tezer (Hakobus z Tesár) a jeden z tesárskych jazdcov sa volal Michal, syn Leustachov.

- Vo Veľkých Slepčanoch v roku 1165 bol vlastníkom a veliteľom Poznaňov syn comes Farkaš. Farkaš nemal potomkov a majetok s príslušenstvom (pôdou i obyvateľmi) daroval opátstvu. Slobodnými obyvateľmi Slepčian boli aj Poruscha a Nádaš, ktorý sa dobrovoľne prihlásili do služieb opáta zo sv. Beňadika. Neskôr sa ale Nádaš stal veliteľom opátových služobníkov a správcom majetkov v Tesároch. Býval osobitne a podľa neho sa pomenovala časť obce Tesáre nad Žitavou, neskôr ako majer Nádaš.

- V najstarších listinách (ktoré sa nachádzali v Beňadickom kláštore a teraz by mali byť v Ostrihome – cit. Dr. Július Gábriš) v Požitaví sa spomínajú jazdci na koňoch, ktorí slúžili nitrianskemu kráľovi, neskôr kráľovi Uhorska. V Tesároch nad Žitavou sa spomínajú v roku 1204 – 1209 jazdci s náčelníkom Michalom Lislachyovom a v Slepčanoch (Miková Ves) jazdci s náčelníkom Štefanom Kinestovovom. Títo jazdci sa spomínajú aj v neskorších listinách. Ešte aj v roku 1374 sa v Tesároch spomínajú slobodní občania.

- Obec Mlyňany (Molonan) vlastnili predkovia comesa Šebeja. Šebej nemal synov a v roku 1330 sa stala dedičkou dcéra Šebeja Feliciana, ktorá mala za manžela Zacha. Felicián Zach bol prívržencom Matúša Čáka Trenčianského. Zacha dal kráľ Karol Robert za atentát sťať veliteľovi levickej posádky a hradu, Imrichovi Bechejovi. Rozsekali nielen Zacha, ale vykynožili celé jeho príbuzenstvo. Pomsta stihla aj nevinného zaťa Zachovcov, mlynianského pána Kopaja. Dokonca aj Kopajov sluha sa vtedy zatúlal do Vozokán, kde ho obyvatelia ozbíjali a zabili. V roku 1344 kráľ Ľudovít Veľký daruje Mlyňany magistrovi Mikulášovi, ktorý bol synom župana Júliusa a bol vychovávateľom kráľovho syna, princa Ondreja.

- Aj v susednej obci Vieska nad Žitavou sa spomína, že ju magister Wezzeus roku 1406 vymenil s ostrihomským arcibiskupstvom.

- V mieste, kde sa dnes nachádza osada Gedra, asi 1 km východne od obce Kmeťovo (Gyarak), sa nachádzal kláštor „bielych mníchov“. V topografickom popise Tekovskej stolice (až z r. 1787) sa uvádza stará povesť. V Gedrianskom lese vzdialenom na štvrťhodinu od Mane stál v minulosti kláštor templárov. Táto obec na briežku porastenom dubinou po porazení Turkov sa presídlila za Žitavu, územie patriace už do Nitrianskej stolice. Ungarische Magazín, Bratislava 1787 na s.144 uvádza, že za bývalou cestou možno vidieť pozostatky obce a porozhadzované hroby. Tieto údaje spomína Vševlad Jozef Gajdoš v práci „Niekoľko pohľadov do minulosti obce Kmeťovo“ (Duchovný pastier 40, r. 1965).

- Časť obce Čifáre (Chyphar) v roku 1235 patrila ostrihomským križiakom a škoda, že nemáme podrobnejšie informácie.

- V Dvoroch nad Žitavou bol v stredoveku prechod cez rieku Žitavu. Dvormi nad Žitavou viedla cesta od Ostrihomu do Nitry. Obec v stredoveku patrila kráľovským dvorníkom a časť obce daroval Gejza I. kláštoru v Beňadiku. Túto cestu strážili kráľovskí jobagióni. Časť obce Dvory nad Žitavou v roku 1241 vlastnil rytier Ressel, ktorému patrilo i vyberanie mýta. V roku 1256 sa tu spomína rytier Sefrid a v roku 1264 získalo majetky rytierov ostrihomské arcibiskupstvo.

Dúfajme, že postupne časom sa nám podarí zistiť ďalšie informácie o rytieroch, jobagiónoch a Templároch na Požitaví a oddeliť kráľovských rytierov od Templárov, prípadne identifikovať, ktorí rytieri vstúpili do rádu Templárov.

Zánik templárov

Koniec križiackych výprav sa datuje roku 1291. Po obsadení Svätej zeme mohamedánmi v 13. storočí sa Templári presťahovali do Európy. Templári sa stali bankári pápežov i kráľov, čo neprospievalo ich rehoľnému životu a vyvolalo tiež mnoho nepriateľov. Zachovali sa mená a obdobie vládnutia veľmajstrov templárského rádu od roku 1119 až do 1314. Podľa posledných výskumov za zánik templárov je zodpovedná svetská moc, nie pápež či cirkev. To dokazuje tzv. Chinonský pergamen. V koži viazaný vyšiel v náklade 800 kusov pre súkromných zberateľov a univerzitné knižnice. Originál našla vo vatikánskych archívoch talianska historička Fraelová. Ten dokazuje, že za zničenie bohatého Templárského rádu pred 700 rokmi môže vtedajší francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, takže žiadna cirkev, žiadny pápež Klement V. Francúzsky kráľ Filip nariadil, aby v noci piatok na 13.októbra 1307 zatkli všetkých templárskych rytierov vo Francúzsku a ich majetok zhabali. Kráľovi išlo o to, aby sa zmocnil majetku templárov. Mnoho templárov počas nasledujúcich procesov súdili za kacírstvo, mučili a upálili. Práve z tohto dňa pochádza povera o “nešťastnom piatku trinásteho”. Templári zanikli v roku 1312, ale naďalej jestvovali ešte iné bojové rády, napr. Johanniti. Klement v roku 1314 udelil templárom milosť. Cirkev v tej dobe nemala moc, aby mocensky mohla proti francúzskemu kráľovi zakročiť. Pápež Klement V. v procese zániku templárov zohral úlohu piláta. Pod nátlakom kráľa prítomného na koncile nariadil zrušenie rádu. Aby majetok rádu Templárov aj naďalej slúžil pôvodnému určeniu, sľúbil ho druhým rytierskym rádom. Dokument jednoznačne dokazuje, že historka vo filme o preklínaní pápeža posledným templárskym veľmajstrom Jacques de Molay je vymyslená a nie historická realita.

Novodobí templársky fanatizmus

Po stáročiach od zániku templárov vznikli v súčasnosti rôzne historky v spojitosti s pokladom Temlárov, so Svätým grálom, Arche zmluvy, Da Vinciho kód. Ďalšie historky sú v spojitosti s organizáciou Slobodomurárov, Priorstvo sionské, Rex Deus, stroj na výrobu manny, atď. U pisateľov často ide len o “pútavé fantasmagorky”, čo nie je ani historicky doložené, často vymyslené a niekedy nemá nič spoločné s činnosťou a životom Templárov. Dokonca v roku 1984 založili v Ženeve s odkazom na Templárov Rád slnečného chrámu. Jeho prívrženci veria, že rituálnou samovraždou v plameňoch dosiahnu “posmrtné cestovanie” a znovuzrodenie na hviezdu Sírius. A niektorí sfanatizovaní jedinci tomu aj uverili. Celý svet šokovali správy v roku 1994 o hromadnej samovražde vyše 50 členov Rádu slnečného chrámu v Kanade. Samovraždu spáchal aj prominenti napr. starosta mesta Richelieu v kanadskej provincií Québec (konkrétne Robert Ostiguy s manželkou, ktorí darovali sekte viac ako 300-tisíc dolárov). O krátky čas neskôr obletela svetom ďalšia správa o samovražde 48 ľudí vo Švajčiarsku.

Templársky rád zanikol, už neexistuje. Vatikán tvrdo odmieta také organizácie ako Rád slnečného chrámu. Scifihistorky, fanatizmus, sebevraždy, kam to speje?

Záver

Nám na Požitaví ide (bez fanatizmu) o historické bádanie stredoveku, obdobia rytierov, z ktorého sa v archívoch zachovali veľmi zriedkavé písomné zmienky. Tieto historické záznamy o jazdcoch a rytieroch, sú podkladom pre ďalšie skúmanie, zatiaľ ojedinelé a preto nebude možné problematiku uzavrieť. Naopak, ide o výzvu k hľadaniu ďalších historických údajov. Hľadanie templárskych pokladov môžeme považovať za “naivitu snilkov”. Ak sú pre Vás “poklady” zistiť nové poznatky o jobagionoch, rytieroch z Požitavia, rytierskych rádoch a ich účinkovaní na Požitaví, prajeme veľa šťastia v bádaní a tešíme sa na diskusiu a ďalší príspevok.

Súvisiace články:
Stredovekí rytieri a rytierske rády na Požitaví 1.

Použitá literatúra a pramene:
Štefan Šmálik: Boží ľud na cestách, Lúč Bratislava 1997
Dr.Jozef Špirko: Cirkevné dejiny, zväzok II, faximilné vydanie
Ludwig Hertling S.J.: Dejiny katolíckej cirkvi, Cambridge 1983 Dobrá kniha, Canada
kol. autorov: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, Veda Bratislava, 1977
Jesenský, Matula – Po stopách Templárov na Slovensku, Goralinda 2008
Internet