Tekovská stolica (8. časť)

Aj keď je toto obdobie typické a charakteristické neustálym napätím zo strany ohrozenia tureckou portou, isté pravidlá pri správe daní platili aj medzi znepriatelenými tábormi. Dôkazom toho je prípis komory o obchode medzi územiami obsadenými Turkami a Horným Uhorskom a o výbere tridsiatkového cla pri dovoze tovarov na tieto územia z roku 1668.
V roku 1672 rozhodla uhorská kráľovská komora a Ostrihomská kapitula, že výber cirkevného desiatku bude použitý na vojenské účely, dôvodu obrany území pred Turkami. Z toho istého dôvodu oznamuje uhorská komora stolici vybratie 149999 zlatých od šľachticov s tým, že ostané peniaze na tento účel vybraté od nešľachticov. S tým ale nesúhlasia Levickí zemania a po dohode posielajú stolici svoj písomný nesúhlas s výberom peňazí a rozhodnutím kongregácie o tomto výbere.
Pri všetkých výruboch akýchkoľvek daní potrebovala stolica samozrejme poznať aj presný počet platiteľov daní. Na tento účel jej súžili pravidelné súpisy portálnych daní, panstiev dedín usadlostí a pod. tieto zoznamy sa viedli nielen pre potreby daňovej evidencie, ale aj pre potreby z hľadiska vojenských záležitostí a pod. Slúžili aj ako evidencia slobodných poddanských dedín, poplatných Turkom, z dôvodu evidencie obyvateľov pri živelných pohromách, morových a cholerových epidémiách a pod. Takéto súpisy boli potrebné pre zabezpečovanie proti morových a proti cholerových opatrení. Zo zachovaných archívnych prameňov vyplýva, že už pri postupe takejto morovej, alebo cholerovej epidémie k hraniciam krajiny, sa prijímajú opatrenia na zamedzenie jej šírenia . S takýmto nariadením sa stretávame v písomnostiach z roku 1674 . Hlásenia o výskyte morovej epidémie v Pešti, Ostrihome, Krakove ako aj v Sedmohradsku a vykonané opatrenia proti postupu moru do stolíc. pochádzajú z roku 1679.
Aj v týchto materiáloch badať veľký strach pred podobnými epidémiami, ktoré dokázali zdecimovať už značne postihované obyvateľstvo. Bohužiaľ ani prijaté opatrenia však nezabránili tomu, aby sa mor nerozšíril aj do centrálnych častí Uhorska a cez Žitný ostrov cez Bratislavu do veľkej časti územie dnešného Slovenska ako to dokazuje aj informácia o postupe moru cez Žitný ostrov z roku z toho istého roku. Záznamy o morových a cholerových epidémiách nachádzame aj monografii o mestečku Topoľčianky, kde sa medzi iným nachádza i zmienka o to, že v roku 1544 zachváti mestečko a okolie mor , ktorému za dva mesiace úplne vyľudnil osem poddanských usadlostí s takmer sedemdesiatimi ľuďmi. Ďalšia morová pohroma prišla už v roku 1553, keď vyľudnila tri poddanské usadlosti v portálnom zápise uvedené ako „depopulata“. V roku 1554 spustošil mor na území Tekovskej stolice viacero obcí , ako napr. Machulince, Žikavu, Lovce, Kolačno, Kňažice, Mlyňany, a Malý Ďúr. Morové epidémie zasiahli územie Tekovskej župy i v rokoch 1582 a 1586. Epidémie cholery postihovali takisto veľmi často veľké územia a vyľudňovali celé dediny. V Tekovskej stolici tak ako aj inde bol častým problémom hlad a živelné pohromy. Zvlášť nebezpečné boli požiare, pretože väčšina obydlí bola postavená z dreva a slamenej, alebo trstinovej strechy. No veľké požiare zachvacovali aj kamenné stavby , akými boli hrady a kaštiele. S požiarmi na území Tekovskej stolice sa stretávame v rokoch 1535 ,1637 a 1679, kedy boli postihnuté Topoľčianky, hrad Hrušov, hrad Gýmeš, ale i obce a mestá Starý Tekov, Levice a Svätý Beňadik.V súvislosti s prítomnosťou cudzích vojsk na území Uhorska, sa čoraz viac začínajú do obehu dostávať mnohé druhy mincí rôznej nominálnej hodnoty a kvality.
S tým súvisí aj snaha o prispôsobenie a ich zosúladenie s domácou menou. V obehu sa v Tekovskej stolici nachádzali najmä nehodnotné poľské peniaze, ktoré sem priniesli poľskí vojaci prichádzajúci na pomoc v boji proti Turkom na žiadosť pápeža Inocenta XI poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskemu. Prílev týchto peňazí do Tekovskej stolic bol taký výrazný, že stolica začala pociťovať nedostatok uhorských a nemeckých peňazí na svojom území. O tento problém sa zaujímal aj samotný palatín a i Ostrihomský arcibiskup Juraj Szepelchényi, ktorý bol od roku 1680 aj hlavným tekovským županom. V okolí Svätého Kríža, na majetku Ostrihomského arcibiskupstva pôsobili chorvátske a nemecké vojská na základe prípisu palatína o rozložení nemeckého a chorvátskeho vojska na území Uhorska.
V období stavovských povstaní, boli častými deliktami vojakov dezercie. Títo vojenskí zbehovia – dezertéri často vytvárali ozbrojené bandy, ktoré sa živili lúpežami, zbojníctvom a krádežami. Proti týmto ozbrojeným tlupám sa stolica snažila bojovať formou lapačiek , vydávaním proskripčných listín a vydávaním nariadení o lapaní zbehov z radov hajdúchov a dezertovaných vojakoch. Popri tejto činnosti stolica vydávala i dekréty proti prostitúcii, zločincom a tulákom a pod. niektoré mestečká ako napr. Oslany , či Topoľčianky dostávali od palatína určité privilégiá, ktoré sa týkali právomocí vo veci trestania menších previnení / drobné krádeže ,tuláctvo /, ako tomu bolo aj pri udelení privilégia trestať zlodejov mestečku Oslany palatínom Stanislavom Thurzom v roku 1623. V Topoľčiankach bol pre účely verejnej potupy postavený pranier už v roku 1590, ktorý sa zachoval dodnes a jeho originál sa nachádza v depozite obecného úradu v Topoľčiankach. Z roku 1659 pochádza zápis s výpoveďami zbojníkov pred panskou stolicou v Diviackej Novej Vsi o krádežiach súkna a boji proti kremnickým drábom. Je zaujímavé, že v písomnostiach Tekovskej stolice sa približne od roku 1630 začínajú objavovať pomerne často prípisy palatína a iné stoličné písomnosti, ktoré sa zaoberajú postupom pri stíhaní zlodejov, právom stolice zakročovať proti zlodejom a podobne. Súvisí to pravdepodobne so vzrastajúcom počte krádeží, čo by sa dalo vysvetliť aj veľkým počtom cudzincov prechádzajúcich cez tento región, hľadajúcich bezpečie pred Turkami.
Mohlo by to súvisieť i s tým, že Topoľčianky, ako sídlo stolice, lákali okrem poctivých remeselníkov a obchodníkov aj rôzne kriminálne živly, dezertérov, prostitútky a rôznych potulných povaľačov. To sú však iba dohady, ktoré by museli byť podložené serióznym , podrobným výskumom archívnych prameňov.