Vojaci pekla – diabolskí jazdci

Dalo sa predísť tejto katastrofickej porážke, ktorá sa odohrala 11. 4. 1241? A zároveň aj následnému pustošeniu Uhorska? Najväčšia vina je pripisovaná kráľovi Belovi IV. za to, že prichýlil nepriateľov Tatárov (Mongolov) - Kumánov v Uhorsku, a že povraždil tatárskych poslov. Podľa môjho názoru, Tatári nepotrebovali žiadnu zámienku a Uhorsko by boli napadli aj tak.

Prečo kráľ Belo IV. prichýlil Kumánov? V doterajšej literatúre sa vyskytuje niekoľko teórií. Jedna z nich hovorí, že chcel nasledovať príklad svojich predkov a tiež sa chcel zapísať do dejín ako svätý. Dnešným Slovákom je najviac známy Sv. Štefan, pohanským menom Vajk. Kráľovi Belovi IV. napadla myšlienka, že ak by cudzie národy priviedol na kresťanskú vieru, mohol by to byť dostatočne záslužný čin. Aj to bol jeden z dôvodov prečo vyhovel prosbe vojvodu Kumánov Kuténovi a prijal ich do Uhorska. Všetkých Kumánov bolo podľa odhadov bádateľov asi okolo 40 tisíc.

Druhá vychádza z politickej situácie vo vtedajšom Uhorsku. Už dlhšie sa hovorilo o možnej hrozbe od Mongolov. V prípade vojenského konfliktu potreboval šľachtu, ktorá mala vojenskú povinnosť brániť krajinu. Kráľ mal, ale negatívny vzťah so šľachtou, a to mu mali vykompenzovať práve Kumáni. Šľachtici nemohli kráľovi zabudnúť, že ich v minulosti posielal na vojenské výpravy proti Rusom, Kumánom, Poliakom a iným národom. Namiesto náležitej odmeny sa im ešte opačne odvďačil a mnohým darované majetky skonfiškoval a poniektorých šľachticov na mizinu pripravil. Pokračoval v neustálom ponižovaní svojej šľachty a celkom s nimi zrušil kontakt, a tiež pri vybavovaniach rôznych záležitostí boli odkázaní len na kancelárov. Celkom stratili tiež možnosť vidieť samotného kráľa. Na druhej strane Kumáni mali dvere otvorené. Takéto napäté vzťahy medzi šľachtou a kráľom neveštili nič dobré. I napriek tomu, že zatiaľ verejne svoju nespokojnosť neprejavovali. Kráľ si začal písať vo svojej titulatúre ,,Cumaniae rex“, teda kráľ Kumánska.

Batuchán (Džingischánov vnuk) začal pred uhorskými hranicami zhromažďovať vojsko, ktoré sa pripravovalo na rozhodujúci útok. Ani Belo nezaháľal a snažil sa zaistiť si podporu zo zahraničia, keďže tušil, že jeho vlastní veľmoži mu príliš nepomôžu. Nemecký cisár však zvádzal boj s Vatikánom o moc nad talianskymi mestskými republikami a tatárska hrozba ho vôbec nezaujímala. Pápež síce Bela ubezpečil, že ho vezme aj s rodinou pod ochranu, no konkrétnu pomoc mu neposlal. Zradil ho aj rímsko-nemecký cisár Fridrich II. Bojovný (1220-1245), a tak nešťastný Belo zostal proti tatárskym hordám úplne sám.

V čase Vianoc 1240 sa rozšírila zvesť, že uhorsko-ruské pohraničie pustošia Tatári. Kráľ dal vyhlásiť po celom Uhorsku, aby sa šľachtici, kráľovskí servienti a hradčania pripravili narukovať do vojska, aby boli nachystaní, keď ich kráľ vyšle do boja. Mnohí tomu nevenovali dostatočnú pozornosť a poukazovali na to, že takých chýrov už bolo veľa no a vždy sa ukázalo, že to nebola pravda.

Kráľ Belo narýchlo dával dokopy vojsko a prekročil Dunaj. Presunul sa do veľkej a mocnej, Nemcami obývanej, obce zvanej Pešť (názov odvodený od slova piesok). Táto obec, ležiaca oproti Budínu, bola pôvodne stará slovanská osada postavená na základoch rímskeho vojenského tábora. Tu kráľ Belo IV. čakal na kniežatá, grófov a barónov. Uhorskí magnáti sa snažili vyhnať Kumánov a sťažovali sa na nich. Kráľ si chcel vypočuť aj druhú stranu, ale rozvášnený dav zabil chána Kumánov. Jeho oddiely potom začali pustošiť krajinu, alebo sa pripojili k Mongolom. Vhodnejšiu príležitosť na útok by si Tatári sotva mohli priať.

Belovi sa zatiaľ podarilo sformovať vojsko v sile 65 tisíc mužov. S celou armádou sa v marci 1241 utáboril v puste Mohi pri riečke Slaná. Tatárske vojsko sa medzitým rozdelilo na dva prúdy, jeden išiel cez Poľsko na Moravu a druhý postupoval na juh smerom k Slanej. Bela správa o oslabení barbarského vojska, samozrejme, potešila, najmä keď zistil, že Uhri majú početnú prevahu. Batuchán totiž disponoval „len“ 50 tisíc mužmi. V Uhorskom tábore nastala predčasná eufória. Tá sa ešte prehĺbila, keď akýsi zbehnutý otrok prezradil Belovi, kde sa Tatári chystajú zaútočiť. Uhri potom Tatárov bez problémov odrazili a celí natešení sa pobrali spať. Nečakali, že by sa Tatári pokúsili zaútočiť dvakrát za noc. Táto fatálna chyba sa pre väčšinu vojakov stala osudnou. Tatári začali tábor ostreľovať svojimi kameňometmi a vrhačmi zápalných látok, čím spôsobili medzi Uhrami totálny chaos. Tí sa nezmohli na žiaden odpor a do dvoch hodín bolo po bitke. Kočovníci nepoznali zľutovanie. Vraždili bez milosti, pretože zajatci pre nich nemali cenu. Okolité polia boli vraj celé červené od krvi padlých bojovníkov a kam až oko dovidelo, všade boli dokaličené telá. Mnohí Uhri sa zachránili len tak, že sa hodili na zem, pomazali krvou svojich druhov a predstierali, že sú mŕtvi . Po tomto víťazstve mali Tatári v rukách celé Uhorsko. Už sa im nemal kto postaviť na odpor a oni to dokonale využili. Časť Batuchánovej armády prenasledovala Bela až do chorvátskych krajín, no potom sa vrátili späť.

Belo si zachránil kožu len vďaka tomu, že sa preplavil na jeden z ostrovov v Jadranskom mori. Uhorsko prišlo aj o kráľa a vládnuť mu začal železnou rukou Batuchán.

12.6.1241

Tatári prekročili Hron pri Kozárovciach. Dostali sa na Pohronie a Požitavie. Nastali krušné chvíle aj pre Kumánov usadených v tomto kraji. Tatári spustošili aj celú oblasť okolo Svätobeňadického kláštora. Už z diaľky bolo vidieť blížiacich sa Tatárov, prezrádzal ich čierny dym z horiacich slamených striech domov. Útokom Tatárov odolali iba múrmi opevnené mestá a hrady. Predpokladá sa, že Tatári vyplienili aj mestá Zvolen a Krupinu, ktoré neskôr žiadali od kráľa opätovné potvrdenie mestských privilégií, pretože o staré prišli zrejme počas tatárskeho vpádu.

Mnoho hodnoverných prameňov o vyčíňaní Tatárov v Uhorsku nemáme. Asi najznámejším je spis ba Carmen miserabile od veľkovaradínskeho arcidiakona talianskeho pôvodu Rogeria. Rogerius čerpal doslova z prvej ruky, pretože sa sám niekoľko mesiacov ocitol v tatárskom zajatí. Podrobne opisuje najmä spôsob boja Tatárov a ich efektívne používanie obliehacích strojov a diel. Vďaka nim dobyli opevnené mestá Vacov, Veľký Varadín aj samotný Ostrihom, z ktorého sa podľa Rogeria zachránilo len 15 ľudí. Ostatných Tatári povraždili a upiekli zaživa na ražňoch, aby im predĺžili utrpenie. Mnohé oblasti sa vtedy úplne vyľudnili. Najviac postihnutou oblasťou bolo dnešné Maďarsko. Tí, ktorí prežili, sa dlho zo života netešili. Z rozkladajúcich sa mŕtvol, ktoré nemal kto pochovať, prepukli epidémie. Aby to nebolo málo, nasledoval hladomor, ktorý dokončil dielo skazy. Hladomoru padlo za obeť viac ľudí ako pustošivému vpádu divých hôrd.

1242

V lete tohto roku tatárske hordy z Uhorska nečakane odtiahli. Batuchán sa totiž dopočul o smrti veľkého chána Ogotaja a mal ambície stať sa jeho nástupcom. Až teraz sa Belo IV. odvážil vrátiť do Uhorska a opätovne v ňom nastoliť poriadok. Aby sa už podobná katastrofa nezopakovala, dal po celej krajine vybudovať systém strážnych hradov, v ktorých rozmiestnil kráľovské posádky. Niekoľko z nich sa dodnes zachovalo ako nemá pamiatka na neľútostných ázijských dobyvateľov.

Na Slovensku do tatárskeho vpádu žilo asi 250 tisíc ľudí. Žili vo vyše 1500 mestách, mestečkách a dedinách.

Po odchode Tatárov musel Belo IV. v spustošenej krajine najprv zaviesť správu a zabezpečiť obrábanie pôdy. Nastal určitý posun obyvateľstva z horských oblastí. Vo výhode boli obyvatelia hornatých oblastí Uhorska, do ktorých sa na stepných mongolských koňoch Tatárom ,,nechcelo“. Títo obyvatelia, ktorí si život zachránili v lesoch pred Tatármi, sa presunuli do južných vyľudnených častí Uhorska. Okrem nich kráľ povolal kolonistov z Talianska, nemeckých krajín a západnej Európy a poskytol im privilégia. Arcibiskup Filip požiadal pápeža o žoldnierov a doplnil tak stavy svojich predialistov. Obyvateľstvo vtedajšieho Uhorska sa premiešalo. Tu je bod, do ktorého sa dostanú vytrvalí bádatelia po svojich predkoch, ale ďalej sa už nevedia spravidla dostať.

Spúšťačom mongolskej expanzie bolo zvolenie 44-ročného Temudžina za ,,Vládcu všetkých“. Temudžin prijal meno Džingischán.(Vládca zeme a oceánu alebo Kráľ kráľov, Pán zeme). Stalo sa to v roku 1206. História hodnotí Džingischána ako bezohľadného dobyvateľa, ale na druhej strane ho uznáva ako jedného z najvplyvnejších ľudí v dejinách. Expanzia chána, jeho synov a jeho vnukov zanechala značné potomstvo. Odhaduje sa, že 8% mužov vo veľkom regióne Ázie a časti Európy má jeho Y-DNA. Podľa Y-DNA bol Džingischán haplotyp C (xC3c) .

Použitá literatúra a pramene:
Richard Marsina, Miloš Marek: Tatársky vpád (Bratislava 2008)
Encyklopédia histórie sveta (Praha 1999)
http://sk.wikipedia.org/wiki/Tem%C3%BCd%C5%BEin (26.3.2009)
http://steppes.proboards23.com/ (26.3.2009)
http://www.mongolianculture.com/mhistory.html (26.3.2009)
http://www.tatárjárás.hu/ (26.3.2009)
http://sk.wikipedia.org/wiki/Tem%C3%BCd%C5%BEin (26.3.2009)
YouTube
http://www.youtube.com/watch?v=x4-aq-gFkj0&feature=related
Tatársky vpád do Uhorska, by bol výborným pokračovaním tohto dobrého filmu.
Použité ilustračné fotky z filmu Mongol:
http://www.timeoutsydney.com.au/film/newsinterviews/large-mongol31.jpg (26.3.2009)
http://benturner.com/mongol.jpg (26.3.2009)
http://cache.thephoenix.com/secure/uploadedImages/The_Phoenix/Movies/Reviews/mongolINSIDE.jpg (26.3.2009)
http://cinemapolis.org/pics/pics2/mongol(1).jpg (26.3.2009)
http://image.toutlecine.com/photos/m/o/n/mongol-mohron-mongol-06-04-2008-20-09-2007-9-g.jpg (26.3.2009)
http://media.kino-govno.com/images/mongol/mongol_47.jpg (26.3.2009)
http://bp1.blogger.com/_H4CX_fnSRko/SCKuhf1cFsI/AAAAAAAAAHY/pM_8qK9O27U/s1600-h/a+csal%C3%A1d2.jpg (26.3.2009)