Z dejín kláštora v Hronskom Beňadiku (1. časť)
Kláštor v dnešnom Hronskom Beňadiku patrí k významným kultúrnym pamiatkam Slovenska. V tomto roku si pripomíname 935. výročie od vydania jeho zakladacej listiny. Jeho história býva spájaná hlavne s rádom benediktínov, ktorý tu pôsobil v stredoveku.
Počiatky kresťanského mníšstva možno klásť do 3. storočia a majú pustovnícky charakter. Najstaršie centrum monasticizmu vzniklo okolo roku 305 v Pispire, v strednom Egypte. Tu sa okolo sv. Antona (okolo 250-356) postupne združovali ľudia, ktorí chceli nasledovať jeho spôsob života a vzťah k Bohu. Sv. Anton sa stal zakladateľom jednej z dvoch najvýznamnejších vetiev mníšstva - anachorétizmu (z gréckeho slova anachoretes - človek žijúci v ústraní), tiež nazývaného aj eremitizrrius (z gréckeho slova eremos - ústranie, púšť). V Egypte sa zrodila aj druhá, a neskôr najrozšírenejšia forma monasticizmu - tzv. cenobitizmus (koinobitizmus, z gréckeho slova koinos bios - spoločný život). Za zakladateľa tohto smeru sa považuje Pachomios (287-346). Hlavný rozdiel medzi anachorétizmom a cenobitizmom spočiva v tom, že eremiti žili osamotene, nanajvýš vo voľných združeniach — lavrách, cenobitskí mnísi žili spoločne v kláštore a riadili sa presnými pravidlami života. Ďalšou z významných osobností raného kresťanského mníšstva bol sv. Bazil Veľký (330-379). Jeho reforma cenobitizmu sa stala základom mníšskeho života vo východnom kresťanstve a významne ovplyvnila mníšske hnutie aj na Západe. Bazil Veľký spísal pravidlá pre život v kláštoroch. Napísané sú formou otázok a odpovedí, týkajúcich sa spôsobu života mníchov. Prevzal do nich všetko pozitívne, čo priniesol anachorétizmus i pachomiovský cenobitizmus.
Zakladateľom rádu benediktínov je patriarcha západného mníšstva sv. Benedikt z Nursie (480-550). Po založení kláštora Monte Cassino niekedy okolo roku 529/530 sv. Benedikt napísal pre potreby mníchov pravidlá rehoľného života. Jeho regula neskôr tvorila základ aj pre ďalšie rády – cisterciti atď. Benediktíni sa z Monte Cassina rozšírili po celej Itálii, potom do Anglicka, Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Španielska a do ostatných častí Európy. Pre svoj čierny rehoľný odev boli beneditíni nazývanými aj čierni mnísi (monachi nigri). Kláštory benediktínov mali charakter opátstva. Opátstva boli situované na osamelých miestach a žilo v nich viac mníchov. Títo sa okrem modlitieb venovali práci na poli, v lesoch, vykonávali rôzne remeselnícke práce, spisovali dokumenty atď.
Na územie dnešného Slovenska prišli v 9. storočí ako misionári. Prvý známy benediktín, o ktorom sa dozvedáme z písomných prameňov, je nitriansky biskup Viching. Pravdepodobne s ním žila v Nitre aj väčšia komunita mníchov. Pravdepodobne už v tomto storočí tu vznikol najstarší kláštor – Opátstvo sv. Hypolita na Zobore. V roku 996 uhorské knieža Gejza (cca 945-997) založil prvý kláštor benediktínov v uhorských dejinách, na Panónskom vrchu (Pannonhalme) zasvätený sv. Martinovi.
Po kláštore sv. Hypolita v Nitre na Zobore je druhým najstarším benediktínskym kláštorom na území dnešného Slovenska kláštor v dnešnom Hronskom Beňadiku. Vznikol na strategickom mieste, vedľa cesty vedúcej do bohatej stredoslovenskej banskej oblasti. Zakladateľom kláštora bol uhorský kráľ Gejza I. (1074-1077). V povesti o založení kláštora sa hovorí, že knieža Gejza po víťaznej bitky nad bratom Šalamúnom išiel poľovať na svoje majetky v Tekove. Tu ho zastihla noc. V lese však zbadal svetlo, a keď prišiel na miesto, odkiaľ vychádzalo, našiel pustovníka ponoreného do modlitby, v ktorom spoznal svojho brata. Na tomto mieste sa preto rozhodol postaviť kláštor.
Zakladacia listina pochádza z roku 1075. Nezachovala sa žiaľ v origináli, ale len v potvrdzujúcej listine kráľa Štefana II. (1116-1131) z roku 1124 a jej opätovnom potvrdení kráľom Ondrejom II. (1205-1235) z roku 1217. Obidva dokumenty sú však doplnené. Za jednoznačne pravú listinu, ktorá potvrdzuje majetky opátstva, možno považovať len listinu pápeža Inocenta III. (1198-1216) z roku 1209. V zakladacej listine sa píše, že Gejza I. postavil kostol k úcte sv. Benedikta. O veľkom význame kláštora svedčí, že vysviacky sa zúčastnil osobne knieža Gejza a jeho brat vojvoda Ladislav (budúci uhorský kráľ Ladislav I., 1077-1095), rovnako ako najvyšší cirkevný hodnostár v Uhorsku - ostrihomský arcibiskup Nehemiáš a ďalší svetskí a cirkevní hodnostári.
Hronskobeňadické opátstvo dostalo do vlastníctva rozsiahle majetky rozprestierajúce sa v Tekovskej, Komárňanskej, Nitrianskej, Ostrihomskej, Hontianskej, Biharskej, Hevešskej, Čongrádskej, Solnockej, Turnianskej, Sabolčskej a Bekéšskej župe. Medzi darovanými majetkami na Požitaví boli napríklad aj Gejzova kúria s kaplnkou sv. Martina v Dvoroch nad Žitavou a štvrtina z desiatkov kostola Panny Márie v Kňažiciach. Všetky tieto majetky robili z opátstva najbohatšiu cirkevnú inštitúciu so sídlom na území dnešného Slovenska. Okrem majetkov darovaných priamo Gejzom I. pribudli neskôr do vlastníctva ďalšie, ktoré venovali miestni feudáli. Napríklad v roku 1158 daroval zemepán Štefan, po smrti staršieho brata Euzidia, obec Baratka spolu s kostolom opátstvu. O hospodárskom význame tohto kláštora od začiatku existencie svedčí aj nález uhorských mincí z roku 1929 priamo z Hronského Beňadika. Celkove bolo odovzdaných 1727 kusov, ale predpokladá sa, že ich bolo o polovicu viac. Boli to mince Kolomana I. (1095-1116) a Štefana II. z konca 11. až začiatku 12. storočia.
Nevie sa, kedy bol kláštorný komplex postavený, ale zrejme ešte pred rokom 1075. Pôvodný kostol bol zrejme objavený pri rekonštrukcii kláštora v roku 1882. Bola to trojloďová bazilika s dvoma vežami štvorcového pôdorysu. Významný český znalec architektúry Václav Mencl na základe tvaru apsíd tvrdil, že kostol bol postavený podľa starej panónskej tradície, ktorej pôvod treba hľadať v predrománskych časoch a predpokladal, že stavba spolu s kláštorom bola dokončená do polovice 12. storočia. Samotný kláštor sa podarilo zistiť pri archeologickom výskume vykonanom v rokoch 1972 - 1974. Kláštor priliehal k chrámu z južnej strany, jeho centrom bol rajský dvor uzavretý zo všetkých strán arkádovou chodbou. Zistilo sa, že medzi 11. až 14. storočím bol kláštorný komplex štyrikrát upravovaný.
Počiatky kresťanského mníšstva možno klásť do 3. storočia a majú pustovnícky charakter. Najstaršie centrum monasticizmu vzniklo okolo roku 305 v Pispire, v strednom Egypte. Tu sa okolo sv. Antona (okolo 250-356) postupne združovali ľudia, ktorí chceli nasledovať jeho spôsob života a vzťah k Bohu. Sv. Anton sa stal zakladateľom jednej z dvoch najvýznamnejších vetiev mníšstva - anachorétizmu (z gréckeho slova anachoretes - človek žijúci v ústraní), tiež nazývaného aj eremitizrrius (z gréckeho slova eremos - ústranie, púšť). V Egypte sa zrodila aj druhá, a neskôr najrozšírenejšia forma monasticizmu - tzv. cenobitizmus (koinobitizmus, z gréckeho slova koinos bios - spoločný život). Za zakladateľa tohto smeru sa považuje Pachomios (287-346). Hlavný rozdiel medzi anachorétizmom a cenobitizmom spočiva v tom, že eremiti žili osamotene, nanajvýš vo voľných združeniach — lavrách, cenobitskí mnísi žili spoločne v kláštore a riadili sa presnými pravidlami života. Ďalšou z významných osobností raného kresťanského mníšstva bol sv. Bazil Veľký (330-379). Jeho reforma cenobitizmu sa stala základom mníšskeho života vo východnom kresťanstve a významne ovplyvnila mníšske hnutie aj na Západe. Bazil Veľký spísal pravidlá pre život v kláštoroch. Napísané sú formou otázok a odpovedí, týkajúcich sa spôsobu života mníchov. Prevzal do nich všetko pozitívne, čo priniesol anachorétizmus i pachomiovský cenobitizmus.
Zakladateľom rádu benediktínov je patriarcha západného mníšstva sv. Benedikt z Nursie (480-550). Po založení kláštora Monte Cassino niekedy okolo roku 529/530 sv. Benedikt napísal pre potreby mníchov pravidlá rehoľného života. Jeho regula neskôr tvorila základ aj pre ďalšie rády – cisterciti atď. Benediktíni sa z Monte Cassina rozšírili po celej Itálii, potom do Anglicka, Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Španielska a do ostatných častí Európy. Pre svoj čierny rehoľný odev boli beneditíni nazývanými aj čierni mnísi (monachi nigri). Kláštory benediktínov mali charakter opátstva. Opátstva boli situované na osamelých miestach a žilo v nich viac mníchov. Títo sa okrem modlitieb venovali práci na poli, v lesoch, vykonávali rôzne remeselnícke práce, spisovali dokumenty atď.
Na územie dnešného Slovenska prišli v 9. storočí ako misionári. Prvý známy benediktín, o ktorom sa dozvedáme z písomných prameňov, je nitriansky biskup Viching. Pravdepodobne s ním žila v Nitre aj väčšia komunita mníchov. Pravdepodobne už v tomto storočí tu vznikol najstarší kláštor – Opátstvo sv. Hypolita na Zobore. V roku 996 uhorské knieža Gejza (cca 945-997) založil prvý kláštor benediktínov v uhorských dejinách, na Panónskom vrchu (Pannonhalme) zasvätený sv. Martinovi.
Po kláštore sv. Hypolita v Nitre na Zobore je druhým najstarším benediktínskym kláštorom na území dnešného Slovenska kláštor v dnešnom Hronskom Beňadiku. Vznikol na strategickom mieste, vedľa cesty vedúcej do bohatej stredoslovenskej banskej oblasti. Zakladateľom kláštora bol uhorský kráľ Gejza I. (1074-1077). V povesti o založení kláštora sa hovorí, že knieža Gejza po víťaznej bitky nad bratom Šalamúnom išiel poľovať na svoje majetky v Tekove. Tu ho zastihla noc. V lese však zbadal svetlo, a keď prišiel na miesto, odkiaľ vychádzalo, našiel pustovníka ponoreného do modlitby, v ktorom spoznal svojho brata. Na tomto mieste sa preto rozhodol postaviť kláštor.
Zakladacia listina pochádza z roku 1075. Nezachovala sa žiaľ v origináli, ale len v potvrdzujúcej listine kráľa Štefana II. (1116-1131) z roku 1124 a jej opätovnom potvrdení kráľom Ondrejom II. (1205-1235) z roku 1217. Obidva dokumenty sú však doplnené. Za jednoznačne pravú listinu, ktorá potvrdzuje majetky opátstva, možno považovať len listinu pápeža Inocenta III. (1198-1216) z roku 1209. V zakladacej listine sa píše, že Gejza I. postavil kostol k úcte sv. Benedikta. O veľkom význame kláštora svedčí, že vysviacky sa zúčastnil osobne knieža Gejza a jeho brat vojvoda Ladislav (budúci uhorský kráľ Ladislav I., 1077-1095), rovnako ako najvyšší cirkevný hodnostár v Uhorsku - ostrihomský arcibiskup Nehemiáš a ďalší svetskí a cirkevní hodnostári.
Hronskobeňadické opátstvo dostalo do vlastníctva rozsiahle majetky rozprestierajúce sa v Tekovskej, Komárňanskej, Nitrianskej, Ostrihomskej, Hontianskej, Biharskej, Hevešskej, Čongrádskej, Solnockej, Turnianskej, Sabolčskej a Bekéšskej župe. Medzi darovanými majetkami na Požitaví boli napríklad aj Gejzova kúria s kaplnkou sv. Martina v Dvoroch nad Žitavou a štvrtina z desiatkov kostola Panny Márie v Kňažiciach. Všetky tieto majetky robili z opátstva najbohatšiu cirkevnú inštitúciu so sídlom na území dnešného Slovenska. Okrem majetkov darovaných priamo Gejzom I. pribudli neskôr do vlastníctva ďalšie, ktoré venovali miestni feudáli. Napríklad v roku 1158 daroval zemepán Štefan, po smrti staršieho brata Euzidia, obec Baratka spolu s kostolom opátstvu. O hospodárskom význame tohto kláštora od začiatku existencie svedčí aj nález uhorských mincí z roku 1929 priamo z Hronského Beňadika. Celkove bolo odovzdaných 1727 kusov, ale predpokladá sa, že ich bolo o polovicu viac. Boli to mince Kolomana I. (1095-1116) a Štefana II. z konca 11. až začiatku 12. storočia.
Nevie sa, kedy bol kláštorný komplex postavený, ale zrejme ešte pred rokom 1075. Pôvodný kostol bol zrejme objavený pri rekonštrukcii kláštora v roku 1882. Bola to trojloďová bazilika s dvoma vežami štvorcového pôdorysu. Významný český znalec architektúry Václav Mencl na základe tvaru apsíd tvrdil, že kostol bol postavený podľa starej panónskej tradície, ktorej pôvod treba hľadať v predrománskych časoch a predpokladal, že stavba spolu s kláštorom bola dokončená do polovice 12. storočia. Samotný kláštor sa podarilo zistiť pri archeologickom výskume vykonanom v rokoch 1972 - 1974. Kláštor priliehal k chrámu z južnej strany, jeho centrom bol rajský dvor uzavretý zo všetkých strán arkádovou chodbou. Zistilo sa, že medzi 11. až 14. storočím bol kláštorný komplex štyrikrát upravovaný.
Pohľad na vstup...
Pohľad na klášt...
Kresba V. Mysko...
Kresba V. Mysko...
Kráľ Gejza I. z...
Historická mapa...
Literatúra:
HABOVŠTIAK, A. – HOLČÍK, Š.: Ďalšie dva roky archeologického výskumu v areáli NKP Hronský Beňadik. In: Pamiatky-príroda 1975, č. 3, s. 14-17.
HABOVŠTIAK, A. – HOLČÍK, Š.: Príspevok archeologického výskumu k poznaniu stavebného vývoja kláštora v Hronskom Beňadiku. In: Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava 1994, s.137-149.
IVANIČ, P.: Benediktíni v Hronskom Beňadiku. In: História, 2006, roč. 6., č. 4, s. 4-5.
KNAUZ, N.: A Garam melleti Szent Benediki apátság története I. A templom felzentelésének emlékére Elsö kötet. Budapest 1890.
KRASKOVSKÁ, Ľ: Nález vo Svätom Benediku (okres Nová Baňa, Slovensko). In: Numismatický Časopis, 15, 1940, s. 41-44.
KRASKOVSKÁ, Ľ: Nádoby datované nálezmi mincí na Slovensku. In: Zbor. Slov. nár. Múz. 74. História 20. Bratislava 1980, s. 81-106.
MARSINA, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava 1971.
MARSINA, R.: Štúdie k Slovenskému diplomatáru I. Druhá časť: Obdobie od roku 1000 do 1235. In: Historické štúdie. 18. Bratislava 1973, s. 5-119.
MENCL, V.: Kláštor sv. Beňadika nad Hronom. In: Vlastivedný časopis, 1966, roč. 15, č. 4, s.147-160.
REHOLE A KLÁŠTORY V STREDOVEKU. Banská Bystrica-Baratislava 2002.
ŽILA, M. - KASAN, V.: Svätý Benedikt z Nursie: REGULA/ Svätý Gregor Veľký: DIALÓGY. Kniha druhá. Banská Bystrica-Badín 1998.
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43