Zber kukurice

Kukurica sa sadila na roli /poli/, ktoré si každá rodina obhospodarovala. Zvyčajne sa siala v čase týždeň pred Ďurom /Jurajom/ až týždeň po Ďuri. Sadilo sa na menšom priestore tak, že jeden vykopal jamku a druhý tam hodil zo štyri zo päť kukuričiek. Dnes je kukurica súčasťou skoro každej záhrady, na jedenie sa sadí sladšia, tzv. lahôdková kukurica.

      Kukuricu ľudia olamovali i so šupkami – šúpolkami. Po vylámaní sa nahadzovala na voz, za celý deň sa nalámalo 5 až 6 vozov. Z kukuríc sa potom robili viazaničky. Jedna viazanička pozostávala asi z 20 vysušených kláskov kukurice. Viazaničky sa potom vešali pod strechu aby na nich nenapršalo, toto miesto sa volalo odtek, častejšie gánok. Časť úrody kukurice sa takto skladovala preto, lebo myši k nej nemali prístup a taktiež kvôli nedostatku miesta na povali. Takto zavesené viazanice kukurice pôsobili i dekoratívne.

      Šúpanie kukurice niekedy trvalo i do hlbokej noci, gazdiná chcela mať všetko porobené naraz. O 20. hodine bola prestávka pre mladých. Z jednej šopy vyšli mládenci, zabúchali na šopu kde sa svietilo a s pokrikom „prestávka“ obišli celú dedinu. Na toto šúpanie chodili pomáhať susedia, rodina a často i cigáni, či ľudia nemajetní. Títo obchádzali dedinu a ponúkali sa:“Dojdeme vám čistiť kukuricu. Móžeme?“ Každý totiž dostal za odmenu viazaničku kukurice, ktorá bola pre ľudí bez poľa hodnotou. Ako pohostenie gazdiná ponúkla čo iné, ako uvarené klásky kukurice, ktoré boli ešte mliečne jemné.

Raz sa stalo, že kukurice bolo veľa, čas utekal a už to vyzeralo, že šúpať sa bude i na druhý deň. Brigádnici sa zo trikrát pýtali gazdinej že či už je polnoc, tá však šikovne posúvala ručičku hodín späť a povedala: „Ešte je len desať hodín!“. Keď však začalo svitať a kohúti kikiríkať, klamať sa viac nedalo. Ale tomu sa hovorí šikovná gazdiná.

      Pri šúpaní kukurice existovali tiež isté zvyky a pravidlá. Ten šťastlivec, ktorý našiel kukuricu s červenými zrnkami mohol ukončiť prácu a ísť spať.

      Deti sa v šúpolí bláznili a staršie ženy sa ním pri šúpaní obložili, dobre im totiž zohrievalo za chladných septembrových večerov kosti.

      Šúpolie sa skladovalo v pajte a skŕmil ho dobytok. Šúpolie sa mohlo dať i do silážnych jám, keď doniesli z cukrovaru repné odrezky, prekladali sa vrstvami šúpolia a udupalo sa. Ten kto sadil repu a odovzdal ju do cukrovaru, dostal svoj diel repných odrezkov. Z pekného jemného a navlhčeného šúpolia ženy robili povriesla – špagáty, ktoré sa napríklad používali na viazanie viniča. Tieto krátke špagátiky nazývali ľudia húžvičky. Robili z nich i košíky, i bábiky.

      Na poli zostala olámaná kukurica – čiže kôrovie. Kôrovie chlapi vyrúbali, poviazali do snopkov, priniesli domov a dávali ich kozám i kravám. Dobytok listy obžral a v hrante zostala len holá hrubina – tzv. výjedky. Znovu ich poviazali do snopkov a keď uschlo, v zime z nich bolo dobré kurivo do pece či šporhelta /šporák/. Takéto kurivo malo vynikajúcu výhrevnosť, kúrilo sa ním, keď sa piekli koláče či chlebík.

      No ešte dačo však zostalo na poli – korene kukurice, tzv. žgrčky. Tie nechali na poli po celú zimu a keď pôda rozmrzla, zem z nich otriasli a doniesli do dvora ako ďalšie kurivo, aby sa ušetrilo trošku na uhlí. Nič na chotári nevyšlo nazmar.

      Lúpanie kukurice bola typická práca na dlhé zimné večery. Do kuchyne otec priniesol za kôš kukurice, a keďže to bola ľahká robota, pri lúpaní pomáhali aj deti. Žgolky sa hneď kládli do pece a zohrievali stuhnuté prsty.

      Kukuricou zomletou na šrot sa kŕmili prasiatka, sliepky, husi a ostatná hydina. Kukurica bola i súčasťou jedálnička ľudí v podobe múky, tzv. polenty. Na takúto múku sa však kukurica starostlivo vyberala, čistila, sušila a skladovala v čistých priestoroch. Gazdiná zomlela kukuricu na múku na ručnom mlynčeku, múku preosiala a použila len tú jemnejšiu, ktorá prepadla cez riečicu /sito/. Z takejto múky robievala kukuričné baby alebo gerhene. Gerheň bol žltučký koláč, zamiesený s vodou, cukrom, škoricou, vajcom a masťou. Obľúbená bola i kukuričná kaša. Varená v mlieku, posypaná cukrom a poliata maslom predstavovala veľkú pochúťku najmä pre deti. Mohli ju jesť na obed, a ak vystala i do večere jedla sa studená s čerstvo nadojeným mliekom.

      No a kukurica chutila a naďalej chutí ešte lepšie, keď nie je vlastná. Ľudia chodili kradnúť družstevnú kukuricu, a tak chodila i babka Hrušková. Tak sa činila a pri „práci“ si všimla ako jej sused stojí v kukurici nečinne a zdalo sa jej to čudné. Tak jej nedalo a spýtala sa že na čo čaká. „Čakám kým bude fúkať vietor, aby nebolo počuť olamovanie.“ A ona na to:“Jáj sused, ty sa načakáš, já som sa už štyrikrát otočila s plnou plachetkou.“

      Keď už teda bola kukurica družstevná, úrodu zobral kombajn a to čo zostalo na poli si mohli nazbierať ľudia. Volalo sa to bengez, bengezovanie. Ej a niekedy tam nazostávalo, veď niektorí šikovníci si na tieto dni brali i dovolenky. Celá rodina si navláčila toľko kukurice, koľko v živote na poli nemali.