Jarabina oskorušová na Požitaví

\| Vytlačiť \|

Na Požitaví rastie oskoruša v južných oblastiach. V súčasnosti evidujeme len okolo 20 kusov tejto dreviny. Dnes je veľmi vzácna a ľudia ju takmer vôbec nepoznajú. Starší ľudia a Maďari nazývajú jarabinu "berkenye". Voľakedy sa bežne pestovala vo vinohradoch, ako súčasť ovocných sadov, väčšinou ako košatý solitér. Dnes jej hrozí zánik, pretože sa prestala pestovať, prežívajú iba staré stromy, ktoré majú zlý zdravotný stav. Ľudia, ktorí oskorušu poznajú, majú často mylnú predstavu, že sa ťažko množí, pretože je nevyhnutné, aby semeno prešlo tráviacim traktom vtákov. Táto povera platí iba z polovice, pretože semená klíčia aj bez tohto procesu (možno nepravidelnejšie a neskôr). Prechod kyslým prostredím tráviaceho traktu (zrejme väčšiny druhov živočíchov) im neuškodí, no môže urýchliť klíčenie semien.Priemerná výška stromu je 12 metrov, dožíva sa priemerne dvesto rokov. Drevo oskoruše má vysokú pevnosť a v minulosti sa využívalo najmä tam, kde boli materiály vystavené zvýšenému namáhaniu ako napr.: na výrobu úžitkových predmetov – matice, hoblíky, časti vínnych lisov, ale aj časti mlynských zariadení. Drevo má ružovkasto hnedú farbu.

Plody oskoruše patria medzi obľúbené potravy pre vtáctvo, vysokú a čiernu zver, líšky, zajace a pod. Z jedného stromu sa dá získať 500 – 1200 kg ovocia. Plody dozrievajú koncom septembra. Malvičky obsahujú 14 – 17% fruktózy a glukózy, a preto sú vhodné pre ľudí trpiacich chorobami tráviaceho ústrojenstva a taktiež pre diabetikov. Dodnes sa napríklad zachovala ústnym podaním ľudová múdrosť: Kto oskorušu pojedá a víno pije, hnačku nemá – dobre žije. Okrem konzumácie sú vhodné aj na prípravu lekváru, ovocného vína či výrobe destilátov. Plody oskoruše majú trpkastú chuť, sú kyslasté, ale keď plody vymrznú, chuť sa zjemní.Oskoruša mala v minulosti aj magický význam. Gazda, po narodení teliatka, zobral kúsok vetvičky z jarabiny, symbolicky ošľahal novonarodené zviera a dal mu meno. Musel dbať na to, aby bola vetvička čerstvá, zadovážená počas narodenia teliatka pred východom slnka a odrezaná musela byť jedine s medeným predmetom. Táto vetvička sa neodhadzovala, ale naopak, gazda ju zavesil nad maštaľné dvere a priložil k nej škrupinky z vajíčok. Tento zvyk mal zvýrazniť liečivé účinky a plodnosť jarabiny. Starší ľudia spomínali, že do kravského mlieka sa bežne pridávali plody a šťavy z jarabiny, čo malo za následok priaznivé pôsobenie na črevný obeh a samotný žalúdok.

Juraj Fándly vo svojom diele Zelinkár z roku 1793 píše o oskoruši nasledovné: "Rozdrvené plody oskoruše domácej uvarené vo vode aj s lístím zastavujú riedkosť brucha tomu, čo sa takouto vodou umýva."

Oskorušu jedli ľudia väčšinou na jeseň, po prvých mrazoch. Jedli sa namrznuté surové, alebo z nich vyrábali pálenku. Na Spiši ich podávali ako príloha k mäsu. Do dnešných čias sa zachovali informácie, že oskorušu v 16. storočí zbierali slovenskí poddaní pre vojsko, ktoré bojovalo proti Turkom a tieto jarabiny usušené odovzdávali do hradných komôr. V Poľsku sa z jarabiny vyrábal lekvár, alebo po usušení z neho piekli sladký chlieb (Mikolajová-Stoličná, 2004).

Na susednej Morave sa každoročne na jar usporadúva "Svátek oskoruší", kde je trh a burza všetkých možných výrobkov a produktov z oskoruše – od sadeníc a koláčov, cez sterilizované, kvasené a destilované formy, až po rôzne suveníry na tričkách, pohároch a drobné okrasné výrobky z jej dreva. Oskoruša tu bola vyhlásená ako "Strom Slovácka" a má tam aj svoje múzeum. V Nemecku existuje zase občianske združenie s názvom "Spoločnosť pre ochranu jarabiny oskorušovej a jarabiny brekyňovej". V niektorých európskych štátoch sa venujú jej výskumu vedecké inštitúcie, u nás najmä Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre.

Najstarší písomný záznam o oskoruši pochádza z obdobia antiky, keď Teophrasta (371-285 pred Kristom) opisuje vo svojom diele plody oskoruše ako hruškovité s rozličnou chuťou. V Rímskej ríši patrila medzi najobľúbenejšie ovocie. V diele „De materia medica“ opisuje Dioskorides (60-te roky po Kristovy), že jej plody môžeme po vysušení využiť pri črevných ochoreniach – hnačkách. V stredoveku pomáhala oskoruša proti cholere. V Nemecku, Francúzsku a Švajčiarsku sa v 18. storočí mušt z oskoruše pridával do jablkového muštu. Takto sa mušt prirodzene vyčistil, zlepšila sa jeho celková chuť i životnosť.

Oskoruša by si určite zaslúžila našu väčšiu pozornosť. Nielen kvôli vyššie uvedeným skutočnostiam. Najjednoduchšie sa môže uplatniť aj ako esteticky pôsobivý strom. Na jeseň sa sfarbuje do žlta až bordova, počas vegetácie zase zaujme bielo plstnatý rub listov v kontraste s tmavým lícom. V neposlednom rade by si na južnom Slovensku zaslúžila aj pozornosť lesnej prevádzky, ako strom výborne tolerujúci sucho a odolný voči chorobám.

Použitá literatúra a pramene:
Fándly, Juraj: Zelinkár. Trnava 1793.
Králik, Ján: Oskoruša domáca. www.pukanec.sk
Mikolajová-Stoličná, Rastislava: Jedlo ako kľúč ku kultúre. Matica slovenská Martin 2004, s. 68.
Paganová, Viera: Jarabina oskorušová, málo využívaná ovocná drevina. www.zahradaweb.cz
Staviarsky, Štefan: Stromy jarabiny a ľudia. www.cassovia.sk
Autormi fotografii sú: Jana Červeňáková a Marek Sádovský