Imrich Polák: Kostol bude potrebovať opravu

V roku 1982 ste prišli do Vrábeľ spravovať farnosť z Nových Zámkov, kde ste pôsobili ako kaplán. Pamätáte sa na prvú vec, čo sa vám vo Vrábľoch zapáčila?
Do Vrábeľ som prišiel v septembri 1982, ale nie z Nových Zámkov. Pochádzam z Jasovej, okr. Nové Zámky. Bol som kaplánom v Nových Zámkoch v rokoch 1969-72. Od 1. septembra 1972 do 1982 som účikoval v kňazskom seminári v Bratislave. Bol som špirituálom. Mal som na starosti duchovnú výchovu a vedenie budúcich kňazov z celého Slovenska a to tak rímskokatolíkov, ako aj gréckokatolíkov. V júli 1982 mi bol odňatý štátny súhlas pre účinkovanie v Bratislave. Od 15. septembra 1982 som bol vymenovaný za správcu farnosti vo Vrábľoch. Nastúpil som 23. septembra 1982. Bol som pred tým azda raz navštíviť vrábeľský kostol, nemyslel som si nikdy, že by som tam raz mal účinkovať. Keď som asi dva týždne pred nástupom navštívil vrábeľskú faru a kostol, prvé, čo ma napadlo bolo; kostol bude potrebovať opravu zvonka a výmaľbu zvnútra, ale aj interiéru, ktorý bol veľmi zladený s architektúrou v štýle neorománskeho slohu.

Našu farnosť ste spravovali za komunizmu. Ako ste prežívali Vy toto obdobie pred rokom 1989?
Svoju kňazskú cestu som začínal v období "pražskej jari" 25. marca 1968. Bol to radostný rozlet plný nádeje. Ale už v aguste toho roku prišlo k prerušeniu nádejného vývoja. Vtedy som začínal v Palárikove najprv ako diakon a potom ako kaplán. Spolu 19 mesiacov. Odtiaľ som bol preložený v máji roku 1969 za kaplána do Nových Zámkov. Tam sme boli traja kapláni. Z hľadiska kolektívu to bolo krásne obdobie, ale bolo si treba dávať veľký pozor najmä pri práci s veriacou mládežou. V okresnom meste sme boli pod drobnohľadom štátnej moci. Napriek tomu sme sa stretali aj mimo kostola s mladými ľuďmi a dokonca sme aj podnikli letné stanovačky v Hrabušiciach a pod Súľovskými skalami.
V Bratislave som sa snažil udržať kontakt s pastoráciou. Ujal sa ma kapucín P. Matúš a ponúkol mi možnosť najprv spovedať a potom aj slúžiť sväté omše v tom kostole. Pokus o sv. omše pre mládež čoskoro stroskotal. Podobne aj o sv. omše pre deti v nedeľu v uršulínskom kostole. "Poradili mi", že bude lepšie ak ostanem v úzadí. A tak som bol v seminári, kde mi bohoslovci vyslovili nedôveru hneď na začiatku, lebo som vraj "dosadený". Dosť dlho trvalo, kým som si získal dôveru seminaristov. Celých desať rokov som každý večer aspoň hodinu spovedal u kapucínov a neskôr v sobotu večer a v nedeľu som slúžil aj sv. omše a neskôr aj v iných bratislavských kostoloch, nakoľko tam bol nedostatok kňazov. Napokon bolo neúnosné, aby som ostal v seminári.
Keď som dochádzal z Bratislavy, jeden vysoký funkcionár hnutia "Pacem in terris" povedal: "Do Vrábľov štátny súhlas dostanete, ale do roka mu ho vezmú." Po príchode do Vrábeľ som 5 až 6 mesiacov nedostával štátny plat. Vraj sa moje osobné doklady stratili. Veriaci vo Vrábľoch ma prijali s rozpakmi. V prvých mesiacoch kaplán, ktorý nastúpil do Vrábeľ so mnou, mi často hovorieval, aby sme žiadali o preloženie. Po troch rokoch sa mu nechcelo odísť, hoci šiel na faru. Niektoré ťažkosti radšej si nechcem pripomínať. Keď som sa išiel predstaviť na MsNV (Miestny Národný výbor), sekretárka zahlásila predsedovi: "je tu súdruh farár." Ale nemal som po celý čas nepríjemnosti s predstaviteľmi mesta, ani s obyvateľmi. Skôr sa ma niektorí stránili, aby im to nepoškodilo. Napríklad z podniku Tesly Vráble sa báli angažovať pri ozvučení kostola. Chápal som ich. Nik ma nevítal. Sťahovali ma moji súrodenci a príbuzní 23. septembra 1982. Pri večernej sv. omši som povedal, že by som si prial, aby moje účinkovanie vo Vrábľoch bolo ako tichý dážď, ktorý ma vítal pri príchode. Aby vlaha Božej milosti priniesla v srdciach veriacich bohatú úrodu.

Vrábeľská fara, kde ste pôsobili, je veľmi stará a historicky vzácna budova. Postavil ju šľachtic Mikuláš Vaš okolo roku 1750, po Vašovej smrti v roku 1833 ju odkúpila rodina Boronkaiovcov. Málokomu sa podarí nazrieť dovnútra tejto unikátnej budovy. Prezraďte nám aké tajomstvá, ktoré by mohli zaujímať ľudí, skrýva táto budova?
Nepamätám si na nijaké zvláštnosti. Predchodca stačil zariadiť kanceláriu. V kuchyni bol starý šporák, stôl a 4 stoličky. Postupne som to zariadil. Budova fary je pamiatková. Pri kopaní jamy pre uzemnenie hromozvodu sa našli staré tehly a zbytky múra pod budovou. Podobne stopy podzemnej chodby pod budovou v pivnici.

V roku 1988 bola vo Vrábľoch vysviacka zvonov. Vtedy došlo k malému nešťastiu. Zvon, ktorý lanom vynášali pomocou kladky do veže kostola spadol. Čo sa vtedy vlastne stalo?
Pred montážou zvonou som sa viackrát opýtal majstrov, či je mechanizmus dosť silný. Povedali mi, že znesie záťaž aj tony (1000 kg). Veľký zvon váži zďaleka ani polovicu. Z okna veže na ľavej strane bolo potrebné vybrať z murovky niekoľko tehál, aby sa zvon vmestil do vnútra. Z okna trčal železný trám, na ňom bola drevená hrada s kladkou a na lane zvon. Okno je vo výške asi 22 m. Keď bol zvon už vo výške 20 m a robotník stál v okne pripravený vtiahnuť ho dovnútra, čosi zaprašťalo a zvon letel k zemi. Najprv sa zohlo železo, potom sa zlomil drevený trám a napokon sa roztrhlo lano. Zvon narazil na rímsu na veži, odrazil sa z nej a dostal rotáciu. pri páde sa celý zaboril do zeme. Keď ho vytiahli, nebol ani škrabnutý. Že sa však skutočne nepoškodil, sa ukázalo až keď zazvonil.
Ako sa to stalo vysvetlil majster takto: Muži, čo mali lanom jemne odťahovať zvon, aby sa neodieral o stenu veže, ťahali asi 10 metrov príliš silno a znásobili jeho váhu. A to mechanizmus nevydržal. Našťastie nielen zvonu, ale ani nikomu z prítomných sa nič nestalo.

V roku 1993 ste dokázali obnoviť interiér aj exteriér vrábeľského kostola, založili ste niekoľko inštitúcií v meste. Okrem iného príležitostne píšete básne. Kedy ste sa začali venovať poézii a čo Vás inšpiruje k písaniu básní?
Ak si dobre spomínam, prvý pokus o báseň bol text na nástenku pre kostol v Nových Zámkoch na ochranu života nenarodených s názvom: "Zastav sa... a počúvaj!" Druhú báseň som napísal na pri

Vrábeľský kostol má tajomstvo šikmej veže. Aké ďalšie tajomstvá, svetské a duchovné, skrýva vrábeľský kostol?
O tom by skôr vedeli hovoriť najstarší pamätníci Vrábeľ. Od vojny až do opravy kostola bolo niekoľko jaziev od strieľ, či bombradovania. 25. marca 1945 po poludní bol nálet. Ľudia boli na litániách. Tým, čo zostali v kostole sa nič nestalo, ale čo vyšli z kostola i ďalší vonku doplatili životom. Bolo ich niekoľko desiatok. Počas vojny vzali najväčší zvon. Na Trojičnú nedeľu, ako si to zaznačil jeden farník do modlitebnej knižky, na obed zazvonil zvon naposledy a potom ho vo veži rozbili a po kusoch hádzali dolu.
Aké duchovné tajomstvá skrýva vrábeľský kostol? Mnohé obrátenia a chvíle šťastia. A predovšetkým je to prítomnosť Boha v Eucharistii v bohostánku. Tajomstvo Boha a človeka Ježiša Krista.

Od roku 1995 pôsobíte na fare pri prekrásnom kostole sv. Mikuláša v Trnave. Čím vás fascinuje slovenský Rím - Trnava?
Nádherný je gotický chrám sv. Mikuláša, ktorého krásu znova a znova objavujem. V roku 2002 bolo v ňom inštalované nové osvetlenie, ktoré dáva vyniknúť architektúre a maľbám. Nádherný je barokový katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa i ďalšie kostoly. Ďalej Trojičné námestie s obnoveným súsoším, Nám. sv. Mikuláša, Mestská veža na vrchu ktorej je obnovená pozlátená socha Nepoškvrnenej, komplex budov Trnavskej univerzity, hradby mesta a iné. Po roku 1989 mnohé ulice, námestia a časti mesta dostali svoj nový šat vďaka mestskému zastupiteľstvu a primátorovi Ing. Štefanovi Bošnákovi.

Keď som sa pred pár rokmi stretol s historikom prof. Šimončičom z Trnavskej univerzity, vravel mi, že stále s veľkou radosťou spomínate na vaše pôsobenie vo Vrábľoch. Prirástlo vám toto mesto k srdcu?
Kňaz nie je nikde a je všade doma. Vráble boli moja prvá farnosť a tá najčastejšie každému prirastie k srdcu. Hoci začiatky vo Vrábľoch boli ťažké, cítil som sa tam ako doma až do svojho odchodu. Dobre mi padne, keď sa stretnem s Vrábeľčanmi. Príležitostne sa tam rád vraciam na návštevy a milo si spomínam na všetkých farníkov vo Vrábľoch, na Klasove, v Hornom Ohaji i na Dyčke. Ba aj v Chyndiciach, na Meleku i na Lúčnici nad Žitavou. Dosiaľ to bolo aj moje najdlhšie pôsobisko počas môjho 35-ročného kňazstva. Bolo to 13 rokov. A verím, že platí: "Trinásť, Pán Boh pri nás."