Jozef Trubíni: Rodáci sa tešia na novú knihu

Vyštudovali ste na Pedagogickej fakulte v Nitre matematiku a výtvarnú výchovu. Prečo sa vaša pozornosť sústreďuje na históriu?
Dejiny umenia sú vlastne dejinami tvorivej činnosti ľudstva v oblasti architektúry, sochárstva, maliarstva a pod. No a umenie a história sú v podstate súrodencami. Už od detstva som rád počúval rôzne príhody z vrábeľskej minulosti od mojich starých rodičov, starých vrábľanov, ktorí si pamätali veľa príbehov a povestí z Vrábeľ. Možno už tam niekde v detstve sa začal vytvárať môj veľký koníček - história.

Pri príprave prvej knihy o Vrábľoch stálo veľa spoluautorov. Nakoniec ste knihu napísali vy sám. Môžete nám priblížiť toto obdobie sedemročnej prípravy?
Potreba napísať knihu o histórii mesta Vráble dozrievala u rodákov nie desaťročia, ale takmer celé 20. storočie. Na začiatku projeku nás bolo asi 7 alebo 8 spoluautorov. Už si ich ani presne nepamätám, pretože to bolo okolo roku 1987. Viem, že medzi nimi bol Ján Valach, Jozef Dukes, Zoltán Ács...
Každý z nás mal rozdelenú tému, ktorú mal spracovať do jednej kapitoly. Ja som mal nastarosť najstaršie dejiny Vrábeľ - pravek. Projekt sa rozbiehal ešte za komunizmu, a tak jedna kapitola mala byť vyhradená aj pre dejiny vrábeľského komunizmu. Našťastie kniha vyšla až po roku 1989, takže sme v nej nemuseli uverejniť siahodlhú kapitolu o komunizme. Knihu, resp. text v knihe som napokon pripravil pre vydanie sám. Za tých sedem rokov tomu málokto veril, že raz uzrie svetlo sveta kniha o dejinách Vrábeľ. Ja som tomu stále veril, nevzdával som sa. Na knihe mi veľmi pomohol môj dlhoročný priateľ Ján Valach, ktorý zozbieral množstvo starých pohľaníc a fotografii. Nové fotografie vyhotovil Mikuláš Marko a odbornú pečať knihe dali pani Marta Janovíčková a profesor Viliam Obert.
Pred týmto rokom je známa jediná snaha od učiteľa Štefana Solára, ktorý chcel v roku 1938 vydať knihu o dejinách Vrábeľ. Nenašiel vtedy podporu vo vedení mesta, a tak zostal po ňom len rukopis. Publikácie, ktoré vyšli pred rokom 1989 boli poplatné totalitnej dobe a smelo sa vychvaľovať len budovanie socializmu a zatracovať obdobie pred rokom 1945. Kniha "Vráble" vyšla ako necenzurované dielko do prvého roku samostatnej Slovenskej republiky.

Prvá kniha o Vrábľoch s rovnomenným názvom však nebola vašim debutovým dielom. Rok pred vydaním, t.j. 1993, vyšla vo Vrábľoch spod vašej ruky malá brožúrka a onedlho vydala obec Lúčnica nad Žitavou vlastnú monografiu kde takisto figuruje vaše meno. Prečo práve kniha o Lúčnici?
V roku 1993 vyšla útla brožúrka o kultúrnych pamiatkach mesta Vráble a jeho dvoch mestských častiach - Dyčka a Horný Ohaj. Túto brožúrku som zostavil v spolupráci s fotografom Mikulášom Markom z Vrábeľ. Z príležitosti 880. výročia prvej písomnej zmienky o obci Lúčnica v známej Zoborskej listine z roku 1113, sa rozhodol Miestny odbor Matice slovenskej v Lúčnici vydať prvú monografiu obce. Viedol som kolektív spoluautorov, lebo k tejto obci mám obzvlášť vrelý vzťah. Pracoval som v miestnej základnej škole v Lúčnici celých 15 rokov.

Vyrastali ste na Čerešňovej ulici, ktorá dnes už vo Vrábľoch neexistuje, resp. existuje, ale stoja tu už len panelákové strašiaky. Aký bol vtedy život na Čerešňovej ulici?
Čerešňová ulica s rodinnými domami s rodičmi a starkými, ktorí prežili rané detstvo v monarchii a dospelosť v prvej republike vytvorila podmienky pre detstvo na lúkach pri kaplnke s hrami a pasením husí, kúpania sa v tieni stromov starého koryta Žitavy. So staršími ľuďmi, domami, lúkami a regulovanou Žitavou odišli od nás pestrofarebné mračná motýľov, materiná dúška, záružlie močiarne, kosatce, ryby, raky, vážky a mnoho ďalších živočíchov a rastlín. A to prešlo iba päťdesiat rokov od tých čias. Dnes tu stoja už len paneláky.

Kniha Požitavské povesti bola vašou srdcovou záležitosťou. Spropagovali ste ňou celé Požitavie (vrátane mesta Vráble) po celom Slovensku. Aké boli prípravy knihy a kedy ste sa zoznámili so spisovateľom Jozefom Melicherom?
Spisovateľ a vysokoškolský docent Jozef Melicher, ktorého povesti po prečítaní zachutia malým i veľkým, nosí v sebe lásku k literatúre, histórii a umeniu. Tento tvorivý duch prešiel čiastočne i na mňa, a tak po zoznámení sa s ním prostredníctvom jeho kolegu profesora Viliama Oberta (obaja pracujú na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre) mi bolo potešením naplniť pripravený projekt knihy. Kniha Požitavské povesti dozrievala s veľkou pomocou môjho syna Ľuboša, keďže bolo potrebné navštevovať obce Požitavia (ja som bol v tom čase pracovne veľmi vyťažený) a presviedčať všetkých starostov, aby sa pridali k nám, pretože tento skvelý projekt sa tak ľahko v budúcnosti už nezopakuje.
To, že sa oplatilo behať po Požitaví, svedčí aj poklona od spisovateľa a básnika Štefana Moravčíka, ktorý v Slovenských pohľadoch napísal, že kniha Požitavské povesti je Bibliou Požitavia.

Na vašej štvrtej publikácii s názvom Vráble na prelome tisícročí sa podieľalo veľa osobností. Aká bola s nimi spolupráca?
Kniha Vráble na prelome tisícročí vznikla spoluprácou viacerých odborníkov. Práve preto toto druhé dielo o Vrábľoch je obohatené o nové kapitoly a novoobjavené archívne materiály. Spolupráca bola so všetkými veľmi dobrá najmä zásluhou skvelého človeka Doc. MUDr. Antona Gútha, CSc a jeho priateľov, najmä historika a spisovateľa Pavla Dvořáka, jeho pani manželky Daniely, historika Lászlóa Kissa a mnohých ďalších. Dalo by sa jednoducho povedať, že vďaka Dr. Gúthovi a jeho priateľom sa história mesta Vráble pohla a veľký kus dopredu. Vyšla z tieňa na svetlo.

Vaša najnovšia pripravovaná kniha bude o vrábeľských židoch. Je ťažké získať materiály o jednej malej komunite?
Pripravovaná kniha má pracovný názov Vrábeľská židovská obec. Približne tri stovky židov, našich spoluobčanov, ktorí prežili v meste Vráble asi 150 rokov zanechalo zretelné stopy v histórii mesta až po súčastnosť. Schickov kaštieľ s parkom, parný mlyn (starý závod Tesla Vráble), stará octáreň, mnoho obchodov na Hlavnej ulici a ďalšie stavby, ktoré mesto využívalo asi 50 rokov. Židia Vráble reprezentovali ako členovia zastupiteľstva, právni poradcovia, lekári, futbalisti, darcovia pozemkov pre nové výstavby. Materiálov je pomerne dosť, pamätníci žijú medzi nami, a naši rodáci, ktorí bývajú v Izraeli, alebo inde vo svete, nosia v sebe lásku k rodisku a už teraz sa tešia na novú knihu.