Viliam Obert: Áno, túžil som voľakedy napísať román

Pochádzate z Veľkého Ďura, pôsobíte na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, ako ste sa dostali do Vrábeľ? A v ktorej škole ste pôsobili hneď po skončení vašej školy?
Áno, pochádzam z Veľkého Ďura, z časti, ktorá sa menuje Rohožnica. Táto obec v čase, keď som končil Pedagogickú školu pre vzdelávanie učiteľov národných škôl v Leviciach, to znamená v roku 1958, územne patrila do Vrábeľského okresu. Na umiestnenku som mal síce nastúpiť ako učiteľ do okresu Šafárikovo, no vtedajší okresný školský inšpektor vo Vrábľoch, pán Jozef Mátel, ktorý bol mojím učiteľom na základnej škole vo Veľkom Ďure a dobre ma poznal ako žiaka, ma "stiahol" na II. Základnú školu vo Vrábľoch. Tu som pôsobil až do roku 1970, keď ma zasa iný môj učiteľ prof. Štefan Krištof, ktorý bol mojím profesorom na Pedagogickej fakulte v Nitre, "zlanáril" na túto fakultu, terajšiu Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre.
Občanom Vrábeľ som sa stal v roku 1963, keď som sa oženil a mojou ženou sa stala Vrábeľčanka - Eva Kardošová, čiže, ako sa hovorí, do Vrábeľ som sa "priženil" a bývam tu doteraz.

Veľa žiakov a študentov základných a stredných škôl si ani neuvedomuje, že na hodinách literatúry čítajú z kníh, ktoré ste zostavili vy. Mohli by ste nám stručne vysvetliť, ako vzniká taká čítanka pre študentov? Podľa akého kľúča sa vyberajú autori a ich jednotlivé diela?
Je pravdou alebo faktom, že som spoluautorom alebo sólovým autorom 25 učebníc literatúry alebo literárnej výchovy pre základné, stredné alebo vysoké školy. Toto je moja najdôležitejšia "parketa", na ktorej sa najviac odborne realizujem, pravda, napísal som prinajmenšom ďalšiu desiatku odborných-vedeckých publikácii učebnicového charakteru. Nie je na tom nič zvláštneho, že si žiaci ani neuvedomujú, že sa učia z mojich kníh; v ich veku ich zaujímajú iné mená, čo je celkom prirodzené.
Zostavovanie učebníc každého druhu je úloha náročná a zodpovedná. Ich autor musí rešpekovať viacero dôležiých pravidiel odbornej povahy, ale spĺňať aj požiadavky stanovené základnou pedagogickou dokumentáciou učebnými osnovami pre daný ročník. Musí zohľadňovať súčasné dosiahnuté vedecké poznatky v danom odbore a modifikovať ich do takej polohy, aby vyhovovali vekovým dispozíciám žiakov, ich vekovému rozumovému chápaniu, no zároveň dbať na to, aby tieto výsledky nejakým zjednodušujúcim spôsobom nespochybňoval. A potom do úvahy prichádzajú aj rôzne iné tlaky, napr. ideologické, ktoré je potrebné prinajmenšom minimalizovať. Pokiaľ ide o výber literárnych textov do čítaniek, tu sa riadim najmä svojím vkusom vo vzťahu k detským čitateľom, ich záujmu i potrebám.

Ako by ste zhodnotili súčasný vývoj literatúry pre deti a mládež?
Ak sa pozeráme na výsledky, ku ktorým sa v súčasnosti dostáva literárna kritika slovenskej detskej literatúry, treba jednoznačne povedať, že pôvodná literatúra pre deti a mládež zaznamenala v poslednom desaťročí kvantitatívny pokles a kvalitatívne naďalej signalizuje stagnáciu. V týchto súvislostiach sa dokonca hovorí o "súmraku hodnôt s konjunktúrou remeselnosti", o "prehlbujúcej sa kríze v detskej literatúre" súvisiacej s absenciou autorov, s nedostatkom celých žánrových podsystémov i životaschopných estetických princípov tvorby. Na detských čitateľov sa valí lavína komerčnej produkcie, ktorá má len málo spoločného s umením, a tí, ktorí ju vydávajú v záujme zisku, cynicky ohlupujú dieťa, a to často za výdatnej pomoci rodičov, ktorí im tieto knihy dávajú do rúk. Poslaním detskej literatúry nie je totiž ani tak dieťa zabávať a rozvíjať jeho fantáziu, ale skôr pomáhať mu pri ubytúvaní sa vo svete ľudí a vecí. A dobré knihy sa nerodia každý deň, ba ani každý rok. Preto si treba vypomáhať ich reedíciami a to sa, chvalabohu, už začína robiť.

V roku 1994 ste lektorovali prvú knihu o Vrábľoch. O štyri roky neskôr ste stáli pri zrode knihy Požitavské povesti, kde ste sa stali hlavným garantom tejto knihy. Aká bola spolupráca s autormi pri týchto knihách?
Na toto obdobie si spomínam len v dobrom. Vráble si naozaj zaslúžili aj jedno aj druhé, teda aj určité svedectvo, resp. dokumentáciu vlastnej histórie, aj knihu povestí, oboje na vysokej profesionálnej aj umeleckej úrovni. Svoj podiel na úspechu obidvoch knižných projektov vidím v tom, že som tieto knihy pomáhal spoluvytvárať alebo spoludotvárať viac-menej z pozície univerzitného lektora, to znamená osobného poradcu, sprostredkovateľa odborných informácii i jazykového korektora v jednej osobe. Rád na toto obdobie zrodu obidvoch diel spomínam. Veľmi sympaticky na mňa zapôsobila trpezlivosť, pracovitosť a cieľavedomosť pána Jozefa Trubíniho, ktorému patrí hlavná zásluha, že publikácie uzreli svetlo sveta, ale aj zaujatosť v prospech dobrej veci a plné pracovné a tým aj umelecké nasadenie pána docenta Jozefa Melichera, ktorý zlomkám zozbieraných povesťových látok vdýchol skutočnú príbehovosť, podobu príťažlivého čítania.

Túžili ste niekedy v živote napísať nejaký román, zbierku básní alebo knihu z oblasti literatúry faktu?
Áno, túžil som voľakedy napísať román. A nielen túžil, ale písal som prózu, viac krátkych próz som publikoval v tlači, v časopisoch i zborníkoch. V Smene i v zborníku Zo svitania ma predstavovali ako nádejného začínajúceho prozaika. Osud však chcel inak, vymedzil mi v živote priestor, a to priestor, ktorý mi poskytol skutočne dostatok šancí a príležitostí na uplatnenie. Neľutujem, že som sa dal do služieb výchovy a do služieb literatúry. Obe sú totiž navzájom prepojené veľmi úzko, ba bezprostredne, a to až do tej miery, že v ich súzvuku vidím harmonizáciu života a bytia človeka na tomto svete, v ktorom "už na počiatku bolo slovo".