Zdenka Marková: Kamkoľvek sa pohnem, sledujú ma
Jediná chovateľka zubrov v strednej Európe, rodáčka zo Zlatých Moraviec sa o majestátne topoľčianske poklady stará s láskou už šestnásť rokov.
„Koľko má zubov? Ako rýchlo vie bežať? Koľko váži? Počúva na meno?“ To sú otázky, na ktoré najčastejšie odpovedá návštevníkom Zubrej zvernice pri Topoľčiankach Zdenka Marková. Chovateľka, ošetrovateľka, prevádzkárka tamojšieho bufetu, záhradníčka... Ale predovšetkým žena, pre ktorú sa starostlivosť o zubry stala prácou a vášňou zároveň. Počúvať pani Markovú, ako rozpráva o svojich zverencoch, bolo pre nás potešením.
„Ako tu vôbec môžete žiť“, nerozumela raz jedna bratislavská dievčina, ktorej v zvernici zrejme prekážal zápach, chýbajúci mobilný signál a vraj aj to, že „tam hore“ nie je žiadny obchod s obuvou. „No vidíš, tak ten mi tu naozaj veľmi chýba,“ odvetila jej chovateľka s iróniou a nadhľadom. Návštevníkom sa však úprimne teší a treba povedať, že počas jej pôsobenia sa Zubria zvernica stala turistickou atrakciou, ktorú len za minulý rok navštívilo asi 8000 ľudí. „Mali sme tu návštevníkov už z asi každej krajiny. Najviac prichádza z Čiech – to sú väčšinou ľudia, ktorí si sem odskočia z Podhájskej. Ale najúžasnejší sú Japonci, ktorí sa skláňajú nad každým roháčom, mravcom a fotia, nakrúcajú na kameru. Iní zrejme prichádzajú do obory za dobrodružstvom - ako nám pani Marková prezradila, občas obdivuje ľudskú odvahu. „Je zakázané priblížiť sa k ohrade viac ako na meter. Ľudia si neuvedomujú, že je to pre ich ochranu. Zubry sú divé zvieratá a aj keď vyzerajú ťarbavo, ťarbaví nie sú. Tachometer im síce na nohu neviem dať, ale vedia bežať naozaj rýchlo. Ľudia pchajú do ohrady ruky, a nechápu, že je to divé zviera a keď mu niečo zavadzia, postará sa, aby sa toho zbavil. Zatiaľ „najlepšia“ bola jedna maďarská skupinka, ktorá sa práve vracala z vinobrania – výborná kombinácia. (Smiech). Našla som ich v ohrade, pretože sa vybrali do nej hľadať zubry. Veľmi rýchlo pochopili moje zúfalé gestá a bežali von.“
Čo ste vedeli o zubroch pred tým, ako ste sa stali ich chovateľkou?
Nič. Dokonca som sa ani nezaujímala o prírodu, nechodila na hríby. Ja som vyštudovaná strojárka, takže zvieratá boli úplne mimo môjho záberu. Dnes milujem prírodu a hubárčenie je moja druhá veľká vášeň. Potom som sa vydala za lesníka, bývali sme v horárni a keď deti trošku podrástli, išli do škôlky a do školy, dostala som ponuku starať sa o zubre. Spočiatku som sa dosť naplakala – predsa len tie zvieratá sú obrovské a ja som o nich nevedela nič. Navyše mi nemal kto pomôcť ani poradiť, bála som sa ich. A hoci sa zdá, že zubry stačí nakŕmiť, nie je to tak – treba kydať hnoj, šrotovať obilie, postarať sa o ne, ak sú choré, ale predovšetkým ich spoznať, pretože každé zviera má svoju povahu.
Ale vy ste si na takú náročnú prácu trúfli...
Ale netrúfla. A ani dnes ešte nemôžem povedať, že som za vodou.
Viete si sa samu seba predstaviť v inom obore, práci? Aké ste mali plány, ešte kým vám do života vstúpili zubry?
Plány? Skoro nijaké. V dvadsiatke až tak veľmi nepremýšľate nad kariérou. Nič som nečakala a už vôbec nie, že ma tak chytí takáto robota. Aj keď musím priznať, že to nebolo za deň, ani za mesiac. Nemala som literatúru, z ktorej by som sa dozvedela, ako sa v tom a tom čase môže zubor správať, akú chorobu môže dostať, všetko som si musela naštudovať z poľských kníh.
Kto sa staral o oboru pred vami?
Pani, ktorá to robila tridsať rokov, ale na inej úrovni – nesledovala chov tak, ako to robím teraz, bolo to skôr o hrubej manuálnej práci. Ja som sa k tomu postavila z inej strany a naštudovala som si, čo sa dalo.
Zubria zvernica vznikla pred päťdesiatimi rokmi kvôli záchrane zubra hôrneho...
Vtedy ich už bolo len okolo päťdesiat kusov a z kaukazskej línie, ktorú chováme my, dokonca dvanásť posledných. Z toho jeden býk a jedenásť kraviek. To, čo sa podarilo, je skutočne zázrak.
Zázrak päť minút pred dvanástou.
Skôr päť minút po dvanástej. V tom čase sa chovy rušili, ale našťastie sa chovatelia dohodli, že všetky zvieratá budú prevezené do Poľska. Tam už dali všetko do poriadku, pozapisovali zubry, ich predkov a od tej chvíle existuje veľká plemenná kniha, v ktorej sme zapísaní aj my. Poliakom môžeme ďakovať za to, že sa zubor zachránil, sú garantmi – samozrejme nie finančnými.
Zubor vo mne vzbudzuje rešpekt, len si neviem predstaviť, či je možné nejaké veľké citové pripútanie. U vás to bude zrejme inak...
Spýtajte sa mojich detí. U nás sa vždy hovorilo, že zubry sú na prvom mieste a potom my všetci ostatní. Som s nimi 365 dní v roku už mnoho rokov. Keď sa na niektorého z nich ráno pozriem, viem, ako sa vyspal. Nevedela by som to robiť, keby som to nerobila s láskou. Mám rada túto prácu. Mám tu všetko, čo môžem chcieť. Som v prírode, pracujem zo zvieratami, ale aj s ľuďmi, keď treba, som záhradníčka...
Vydávajú zubry nejaký typický zvuk?
Niečo ako keď sa dívate na koridu. Také grúlenie, funenie, grganie...
Ak je to potrebné, poskytnete svojim zverencom aj veterinárnu starostlivosť. Vraj ste už ošetrovali oko býkovi zranenému v zápase. Ak však zviera niečo bolí, môže byť nebezpečné...
Nikdy som pred nimi nestratila rešpekt. Polder sa najprv bránil, ale potom pochopil že mu chcem dobre.
Vaše dve deti vyrástli v blízkosti zubrov. Nebáli ste sa niekedy, že sa odvážia príliš blízko?
Je to presne ako keď chováte doma zajace. Pre moje deti boli zubry domáce zvieratá. Nebáli sa ich. Dcéra ako maličká nevedela pochopiť, prečo nemôže ísť do ohrady za zubrami a tak som ju občas ťahala von.
Aké sú zubry?
Pokiaľ majú pokoj, je všetko v pohode. V zime si zubry od návštevníkov trochu oddýchnu. Ľudia síce chodia aj vtedy, ale v marci, apríli, sa začnú len tak hrnúť. Je dobré, keď si ľudia zachovávajú odstup, doprajú im pokoj, pretože zvernica nie je zoologická záhrada. My sa o zvieratá síce staráme, ale oni si žijú svoj život. Takže ich musíme rešpektovať a urobiť všetko pre to, aby boli v pohode. Počas Vianoc sme mali dosť návštev, aj keď väčšina ľudí sa len pozrie a hneď odíde. Škoda, bolo by fajn, keby sa zastavili aj vnútri, v bufete a spýtali sa ma, čo sa môže a čo nie. Okrem toho máme aj vstupné, ale ľudia sú akoby stále zvyknutí, že všetko je zadarmo. Tí, ktorých to zaujíma, sa však prídu spýtať a ja im poviem, čo všetko sa oplatí vidieť. Máme tam krásny turistický chodník, ideálny pre rodiny s deťmi srnky, jelene, muflóny, diviaky.
Čo robia zubry v zime, keď si od nás zvedavých môžu tak trošku vydýchnuť?
Sú to rodinné typy. Keď je veľká nepriazeň počasia, snažia sa chrániť mláďatá tak, že ležia uprostred stáda a dospelé zvieratá okolo nich urobia kruh. Pokiaľ ide o býky, tie až tak nepotrebujú tráviť čas s rodinou. U zubríkov je to tak, že šéf je len jeden. Je obrovský, dominantný, ale povedzme si na rovinu – potrebný je len raz v roku. Potom to už všetko riadi hlavná kravka, ktorá sa stará o bezpečie stáda, vodí ho na kŕmenie. V rodine vládne prísna hierarchia, všetky býky toho hlavného rešpektujú.
A keď nerešpektujú?
Tie boje sú kruté – zažívame ich na jeseň. Vtedy si niektoré mladé býky myslia, že už by snáď mohli byť vodcami a pustia sa do boja so šéfom.
Kto je dnes šéfom?
Sik. Narodil sa u nás. Je dobré, keď je šéfom povedzme štyri-päť rokov, ale potom je dobré, aby prišla nová krv. Nato je dobrá plemenná kniha vo Varšave, v ktorej sú záznamy o všetkých zubroch, ktorí žili v posledných desaťročiach. V nej hľadáme najvhodnejšieho nového šéfa. Nedávno sa nám podarilo doviezť jalovičku Inaru z Innsbrucku a pred Vianocami býka Sharana tiež odtiaľ.
Ako sa udomácnil?
Zatiaľ si nezvykol, je ešte váhavý a drží sa mimo stáda. Priviezli ho tesne pred Vianocami, takže také aj boli celé moje sviatky. Ešte chvíľku pred Štedrou večerou som vybehla pozrieť, čo robí Sharan. Manuál som k nemu nedostala, ale už teraz viem, že nebude taký tichý a pokojný, ako tvrdili rakúski chovatelia.
Ako na vás zubry reagujú? Predsa len, ste ich najbližším človekom.
Predovšetkým som pre nich zdrojom potravy. Kamkoľvek sa pohnem, idú za mnou, sledujú ma očami. A keď príde návšteva, tak musím stáť pri ohrade, inak by sa mohli vytratiť.
Stáva sa, že sa zubry neukážu a návštevníci odchádzajú sklamaní?
Už sme mali aj sťažnosti. Ale taká je príroda. Ja skôr neviem pochopiť, ako niekto môže žiť v Lovciach, čo je dedina vzdialená štyri kilometre od zvernice a za celý život si nenájde čas prísť sa pozrieť na zubry.
Vaše deti si vraj zoologických záhrad užili až-až. Až na to, že ste tam nechodili pozerať slony, ale „svoje“ zubry...
To je pravda. (Smiech) A verili by ste, že zubry sú vždy až v tom poslednom výbehu?
V Poľsku žijú zubry vo voľnej prírode. Plánuje sa niečo podobné aj u nás?
Áno, je to v Národnom parku Poloniny. Ale aj tam ide v podstate o voľný chov. Zvieratá tam dokrmujú, nedržia ich na určitej vymedzenej ploche. Ľudia sú však na ne zvyknutí – tak ako my na srny, jelene, diviaky. Lenže v Poloninách majú pre zubry k dispozícii 250 tisíc hektárov pôdy, u nás by zrejme nemali dosť miesta. V našej obore sa zubry pohybujú na 27 hektároch. Tú ohradu treba vnímať tak, že skôr chráni zubry pred ľuďmi ako naopak. Majú v rámci nej svoj život, vlastný systém.
A čo robíte, keď je všetka práca hotová?
Mám jeden svoj strom, tam si sadnem a pozorujem zubre. Ale ani to nevydržím dlho – keď dlhšie sedím, hneď som nervózna.
Ktoré miesta Požitavia patria medzi vaše najobľúbenejšie?
Máme tu veľa krásnych miest. Hrušov, Topoľčianky, Inovec, Lehota...
A ešte posledná otázka, ktorá súvisí s vašim krásnym, občas adrenalínovým povolaním. Ste poistená?
(Smiech.) Som živnostníčka, takže v rámci živnosti áno.
Je dobré vedieť, že...
- Pravdepodobne posledného zubra žijúceho voľne na našom území, skolil pri Vígľaši kráľ Matej Korvín.
- Aj keď zubor dnes už nie je ohrozený, stále je chráneným živočíchom.
- K zakladateľom topoľčianskeho stáda patril býk historickej hodnoty Putifar. Mal povestnú silu a hmotnosť 1 230 kilogramov. Kompletná, neposkladaná Putifarova kostra je dnes na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.
- V roku 1919 už v divočine nežil jediný zubor. Dnes je vo svete asi 3000 jedincov.
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43