Z Požitavia do Antarktídy (2.časť)

Ako bolo uvedené v prvej časti, dvaja priaznivci portálu zitava.sk sa v januári 2012 zúčastnili expedície do Antarktídy. Aspoň niekoľko postrehov z tejto cesty, pretože v krátkom článku sa nedajú opísať všetky ich dojmy a zážitky.
Presun z Európy do najvzdialenejšieho svetadiela nie je jednoduchý. Z Viedne lietadlom do Paríža je krátky let, ale z Paríža do Buenos Aires to trvá 14 hodín a ďalších 5 hodín tvá let z Buenos Aires do mesta USHUAJA v Ohňovej zemi. Je to najjužnejšie mesto na svete. Keď sa k tomu pripočítajú prestoje na letiskách, tak je to 40 hodín a potom ešte 60 hodín plavby loďou. Za 100 hodín sa teda dá dostať do Antarktídy. Čo hovorí o expedícii Rasťo:
9. januára sme sa nalodili na loď nielen my, 13 zo Slovenska, ale aj cestovatelia zo 14 krajín sveta. Celkom nás bolo turistov 78 a 45 členná posádka. Do Antarktídy sa dá dostať na luxusnej veľkej lodi alebo na expedičnej lodi. Ja som si vybral expedičnú loď, pretože vyloďovanie na Antarktický kontinent je možný len z lode do 100 turistov. Tento výber som neoľutoval hlavne vtedy, keď sme pri brehoch Antarktídy prestúpili z našej expedičnej lode na zodiaky (gumenné motorové člny) a plavili sme sa medzi veľrybami. Turisti z veľkej luxusnej lode nás len so závisťou sledovali ďalekohľadmi.

Aby si však človek mohol užiť nádheru Antarktídy, musí vydržať 50 hodinovú plavbu Drakeovým prielivom v 10 metrových vlnách. Predstavte si, že v sobotu ráno si sadnete na obrovskú húsenkovú dráhu a kolotočiar vypne kolotoč až v pondelok ráno. Ja osobne s morskou chorobou problém nemám, ale aj tak som pojedol celú krabičku liekov. Kuchári si vlny pochvaľujú, lebo výrazne zredukujú množstvo pripravovaných porcií. Viac ako polovica ľudí sa znova objavila v jedálni, až keď sme dorazili ku kľudnému antarktickému pobrežiu. Všade na lodi boli rozvešané papierové sáčky pre prípadnú potrebu. Ubytovanie na lodi bolo v dvojposteľových kajutách s plnou penziou. Naše postele sú špeciálne - expedičné, majú dosť veľké zábrany proti prípadnému spadnutiu, medzi matracom a rámom postele sú lamely, ktoré tlmia pohyby, a tak môžeme spať aj v čase, keď sa naša loď nakláňa o vyše 45 stupňov a ona sa naozaj takto hýbala. Stoličky sú prišróbované k podlahe, na stoloch máme gumené podložky. Cez palubu lode sa prevaľovali obrovské vlny a voda na palube hneď mrzla. Na palubu bolo vychádzať zakázané. Čím bližšie sme boli k Antarktíde, tým častejšie sme míňali obrovské aj niekoľko 100 m dlhé plávajúce ľadovce. Po búrlivej plavbe cez Drakeov prieliv, sme vstúpili do bieleho ticha.

Precestoval som už veľa a v posledných rokoch som sa pozoroval ako závidím spolucestujúcim ich nadšenie napr. pri pohľade na Viktoriine vodopády. Nehovorím, že mne sa nepáčili, ale ja som ich porovnával podľa mňa s krajšími vodopádmi Iguazu. S týmto faktom som sa zmieril a bral som ho ako daň za množstvo cestovania. Keď sme sa však prvýkrát vylodili v nádhernej antarktickej prírode medzi množstvom tučniakov, znovu som zažil to obrovské nadšenie a tešil som sa ako malý chlapec. Mimochodom prvé vylodenie bolo na malom ostrove Paulet, na ktorom bola 200 tisícová kolónia tučniakov. Má to však aj jeden háčik. Tie nádherné milé poskakujúce stvorenia na ostrove nenechajú ani cm štvorcový miesta nepokrytý trusom a celé to príšerne smrdí. Po pár vylodeniach sme už podľa smradu dokázali odhadnúť početnosť tučniacej kolónie. Vyloďovali sme sa 2x denne vždy na inom mieste. Pred vstupom na pevninu sme si na lodi museli dezinfikovať obuv. Turistika a pohyb v Antarktíde je prísne regulovaný. Pohybovať sa po pevnine je možné len s dodržiavaním prísnych pravidiel. Tučniaky majú vždy prednosť, nesmiete stúpať na ich vychodené chodníčky v snehu, treba dávať pozor, aby ste nezašľapli novonarodeného tučniačika, ktorý je totálne zamaskovaný s okolím, nesmiete stúpať na lišajník... Napr. americká antarktická stanica Palmer môže v priebehu roka prijať max. 8 lodí. Anglická stanica Port Lockroy, na ktorej je jediná pošta v Antarktíde s jedinečnou známkou /poslal som odtadiaľ domov pohľadnicu/ zasa má limit 1000 turistov za rok.
Najčastejšie sa ma ľudia pýtajú, prečo som išiel práve do Antarktídy. Dlho som s touto cestou váhal. Ísť tam len kôli tomu, že to je posledný kontinent, ktorý som nenavštívil sa mi javilo málo presvedčivé. Po rozhovoroch s ľuďmi, ktorí Antarktídu navštívili som už bol dostatočne nahľodaný a dať si to ako darček k päťdesiatke bola už len zámienka. Svoje rozhodnutie neľutujem, aj keď opísať tú nadhernú prírodu a pocity, ktoré tam človek prežíva, sa nedá.

Biely kontinent ponúka majestátne ľadovce v čase, keď je tam leto (od novembra do marca) a špecifické je nekončiace denné svetlo. Ak slnko zapadá, tak ani si to nevšimneme, svetlo je tu 24 hodín denne. Úžasné bielomodré ľadovce, rozsiahle, nedozerné, kompaktné a hrozivé s obrovskými serákmi, ktoré sa roztvárajú s ohromným hlukom, ktorý nás vždy mikne. Odtrhnuté obrovské kusy ľadu padajú do mora a my sa snažíme odísť, čo najďalej, aby nás vzniknutá vlna nezasiahla. Veľké kusy ľadu plávajú všade okolo, ale aj menšie kusy a ľadové povlaky na hladine. Náš zodiak niekedy v ľade uviazne, ľad sa dostane pod čln a ďalší pohyb nie je možný. Vrtuľa člnu sa zasekáva, predok nabúra a zastaví - zasekne čln. Nevadí, pokiaľ sa znova pohneme, pozorujeme tulene na plávajúcich kryhách.
Na lodi sme každý deň mali odborné prednášky o Antarktíde. Každý deň bol na nástenke denný program doplnený nejakým citátom. Jeden z nich som si osvojil a zakončím ním moje rozprávanie.
„Antarktická expedícia je najťažšia cesta ako prežiť najkrajšie dni svojho života.“

Toľko z Rasťovho rozprávania. My doma sme netrpezlivo čakali na každú správu, ktorá bola posielaná cez satelit a samozrejme na šťastný návrat domov. Stále čakáme na pohľadnicu, poslanú z jedinej poštovej stanice v Antarktíde.
Už týždeň po návrate z Antarktídy sa mu páčila lyžovačka na zjazdovkách aj bežkách na Drozdove pod Veľkým Inovcom.

Súvisiace články:

Z Požitavia do Antarktídy (1. časť)

Fotografie: Rasťo Valach