Pranie v minulosti

V minulosti sa nepralo tak často, ako je to zvykom dnes. Zvyčajne to bolo približne 4-krát – v každom ročnom období. Menšie bežné pranie (najmä pri malých deťoch) sa robilo podľa potreby. Niekde sa dokonca pralo len raz do roka.

Celá rodina sa podieľala na praní, hlavne ženské pokolenie, zainteresovaní boli i chlapi, nakoľko museli, najmä v zime, pomáhať s ťažkým namočeným prádlom, vysekať v zime prerubeň, či nanosiť gazdinej vodu. Na každom gazdovstve bolo zvykom prať samostatne. Avšak v rámci susedskej výpomoci sa zvykli zavolať chudobnejšie ženičky na pomoc za odplatu pri praní. Jediným pracím prostriedkom bol dlho lúh, vyrobený z popola a neskôr i mydlo, oveľa neskôr i sóda. Dnes by sme ich mohli nazvať organické, prírodné a v prírode odbúrateľné čistiace prostriedky.

Mydlo vyrobili tak, že do kotla sa hodila všetka nevyužitá mastnota zo zabíjačky – kosti, kože, mastnota, pridala sa kolofónia - tzv. lúhový kameň (získaná zo živice smreku). Táto zmes sa varila na viackrát – potom zostala na vrchu žltobiela hmota a dole hustá látka huspeninovej konzistencie - tzv. čemega. I táto látka sa používala pri praní. Mydlo bolo univerzálny čistiaci prostriedok – okrem prania slúžil na umývanie vlasov a kúpanie. Číry roztok – lúh bol silne koncentrovaný a špina sa v ňom dobre rozpúšťala. Na kotline sa rozohriala voda, pridal sa lúh a prádlo sa poukladalo do tzv. zvaradla. Zvaradlo bola veľká drevená nádoba s výpustom, z ktorého odtekala špinavá voda. Prádlo sa zvyčajne nenamáčalo dopredu, keď aj, tak nie nadlho, pretože by zosmradlo (najmä v lete).

Pranie bola záležitosť niekoľkých dní – dvoch až troch. V prvý deň prania sa zváralo – v zvaradle sa prádlo prelievalo horúcou lúhovou vodou. Medzi špinavým prádlom bolo vložené vrecko s dreveným popolom (popolnica). Takéto zváranie trvalo neraz i celý deň.

Keď bolo prádlo vyzvárané, nechalo sa takto do druhého dňa, aby sa špina uvoľnila. Na druhý deň sa išlo vypláchať a vypiestovať na tečúcu vodu, v Šuranoch napríklad na Niterku. Ten, komu tiekla za humnom rieka, mal tam na tento účel postavenú lavičku, na ktorej sa prádlo plákalo. Plákalo sa v strednom toku, kde bola voda hlbšia. Vyplákané prádlo sa poskladalo, dalo sa na tzv. "perácú stolicu" – stolček na vysokých nohách s hrubou foršňou – na ktorú sa prádlo položilo. Pomocou piestu sa z prádla búchaním odstraňovala spolu s vodou špina a lúh.

Pranie v zime bolo špecifické tým, že voda zamrzla a musela sa spraviť prerubeň. Zapriahli sa kone, naložilo sa zvarené prádlo na voz a išlo až za tzv. Čiernu vodu – dnes mŕtve rameno Nitry. V prerubni sa namáčalo prádlo a tu sa i piestovalo. Chudobnejší ľudia, nemajúc kone, preto v zime ani neprali.

Niektoré kusy oblečenia sa nikdy neprali za celý život. Boli to hlavne kabáty, vrchné sukne, hlavne kostolné.

Sušenie trvalo i niekoľko dní. Zvyčajne sa prádlo nechalo vysušiť na povali, kde boli pripravené natiahnuté šnúry. V zime, keď schnutie trvalo dlhšie, sa prádlo postupne nosilo po kusoch dole do vykúrenej izby a tam sa postupne presúšalo. Vonku sa zvyčajne prádlo nenechávalo, keďže sušenie trvalo i niekoľko dní, mohlo by zmoknúť, nebodaj by ho mohol niekto ukradnúť.

Vysušené prádlo sa poukladalo do kasne alebo šublótky (komody). Predtým sa ešte vyrovnávalo – valchovalo. Valcha bol valček s rúčkou, na ktorý sa natočil poskladaný kus prádla a ten, pritlačiac piestom, sa niekoľkokrát po stole pogúľal. Takto "vylámané" prádlo sa lepšie poukladalo a skladovalo. Niektoré kusy oblečenia sa i žehlili – boli to najmä sviatočné kusy oblečenia, najmä mužské košele. Od pekára za pár korún priniesli v žehličke kvalitné uhlíky, na ktorých sa piekol chlieb. Žehlička sa musela rozkrútiť, aby sa uhlíky rozžeravili.