Stále cítim vôňu domáceho chleba

Vývoj potravinárskeho priemyslu nám síce dáva priestor na nákup mnohých potravín, ktoré voľakedy naše staré mamy a babky pripravovali doma. Čím ďalej, tým viac však zabúdame na prekrásnu vôňu chlebíka, koláčov pečených doma, v dedinských peciach. Domáci chlebík, koláče rôznych tvarov a chutí nikdy nechýbali na dedinských svadbách alebo rôznych rodinných udalostiach.

Babičky si kvások na chlebík pripravili týždeň pred pečením. Bolo to vlastne zosušené cesto z chlebíka, ktorý sa piekol predchádzajúci týždeň, toľko chlebík vydržal mäkký a chutný, keď bol zabalený v doma tkaných plachtách.

Cesto na chlebík sa pripravovalo z kvasníc, octu, zemiakov, múky, soli, cukru, vlažnej vody. Všetky tieto prísady sa zmiešali, dobre vymiesili, nechali vykysnúť. Keď cesto vykyslo, na pomúčenej doske sa vyvaľkalo, preložilo a nechalo postáť. Tento postup sa opakoval trikrát. Dobre vykysnuté a odstáte cesto sa potom uložilo na pomúčenú utierku do prúteného košíka. Upieklo sa v domácej peci alebo sa zanieslo na káre do dedinskej pece.

V dedinskej pekárni sa piekol chlebík dvakrát v týždni. Pani majstrová alebo pán majster od skorého rána kúrili v peci drevom, ktoré keď dobre zhorelo, vymietli jeho popol a zvyšok metlou, vybrali prinesené cesto z košíkov, uložili na drevenú lopatu, dobre potreli vodou a vložili do rozpálenej pece, kde sa chlebík piekol asi hodinu. Keď sa piekli v peci koláče, ako prvý šiel do pece chlieb a posledné uložili plechy s koláčmi. Po hodine chlebík vybrali z pece, znovu potreli vodou a uložili na drevené police odkiaľ si ich zobrali ich majitelia.

Po upečený chlebík najradšej chodili deti, kým ho priniesli domov, pupáčiky z chlebíka boli zjedené. Aj pani majstrová zvykla deťom podať z koláčikov alebo osúchov, ktoré sa piekli v peci.