Veľkonočné tradície na hornom Požitaví
Svoje zvyky a tradície májú aj veľkonočné sviatky. Niektoré vyplývajú z cirkevných ustanovení, napríklad prísny pôst na Veľký piatok, zaviazanie zvonov, iné sú spoločné aj pre inú časť Slovenska, ale aj horné Požitavie má svoje zvláštnosti. Pripomeňme si známe alebo menej známe zvyky a tradície obcí od prameňa Žitavy po Zlaté Moravce a možno aj ďalej.
Kvetná nedeľa je nedeľa pred Veľkou nocou. V kostole na omši sa určite všade spievajú pašie – Evanjelium o umučení Pána Ježiša Krista. Aj v minulosti ich spieval chrámový zbor, niekde to zostalo dodnes. V tento deň sa v kostole svätia „baburiatka“, sú to halúzky s pukmi z rakyte. Tieto sa dávali doma do okna, v izbe za sväté obrazy, aby chránili dom pred búrkou a bleskom. Posvätené baburiatka sa na poli zapichovali do zasiateho obilia, aby ho chránili pred krupobitím a aby bola dobrá úroda. Popoludní chodili dievčence spievať „zelenú vŕbu“. V ruke mali farebnými stuhami (mašľami) ozdobenú vetvičku vŕby a v rodine u známych a príbuzných spievali:
„Zelená je vŕba, zavíjaná,
kto ju zavíjal,Panna Mária.
Struhal Janko paličku, porezal si ručičku,
kto mu bude kuchárka, tá ... (meno dievčaťa, ktoré spievalo)“
Gazdiná pripravila varené vajíčka, zafarbené cibuľovými šupkami a odmenila nimi spievajúce dievčence.
Zelený štvrtok je známy zaviazaním zvonov, namiesto ktorých sa používali drevené rapkáče. Večer prebiehali v kostole modlitby, ktoré trvali aj do polnoci. Z kostola sa vychádzalo modliť aj ku krížom a svätým sochám v dedine a v blízkom okolí. Modlil sa ruženec, krížová cesta a ďalšie modlitby a piesne.
Veľký piatok je dňom prísneho pôstu. Ráno sa gazdiná chodila umývať do Žitavy alebo do najbližšieho potoka a vodu z potoka priniesla aj pre ostatných členov rodiny. Umývaním vodou z potoka sa mali odohnať všetky choroby. Veriaci sa ráno modlili a dodnes modlia vonku pred najbližším krížom. V kostole sa počas bohoslužby spievajú pašie.
Na Bielu sobotu dopoludnia piekli ženy koláče. Najčastejšie to boli tvarohové syrovníky, makovník bol skrútený, orechový koláč bol rovný a lekvárovník bol s mriežkou. V piebehu dňa sa chodilo do kostola „Panbožka božkať“. Sviatočne oblečení rodičia s pekne vyobliekanými deťmi išli spoločne do kostola, kde bol urobený Boží hrob. Večer na omši po zaspievaní Glória sa rozozvučali zvony a po omši bola veľká slávnosť Vzkriesenia so sprievodom a dychovou hudbou. V tento deň sa v kostole posvätila svätená voda, ktorú si veriaci brali domov.
Veľkonočná nedeľa bola a aj je jedným z najväčších sviatkov v roku ako oslava Kristovho Zmŕtvychvstania. Pred omšou nakládla gazdiná do koša, nazývaného „sotor“, šunku, klobásu, vajcia chren, koláče a zobrala ich do kostola posvätiť. Pred obedom najstarší člen rodiny posvätil svätenou vodou pripravené jedlo a jedlo sa najprv vajíčko, potom šunka, klobása, polievka a hlavné jedlo, čo bolo často mladé kozliatko alebo baranček. Na Veľkonočný pondelok chodili muži, mládenci a chlapci polievať ženy, dievky a dievčence. Polievalo sa vodou a po vode bol parfín – voňavka. (U nás sa len polievalo, nešibalo sa). Už popoludní ženy a dievky plietli korbáče, ktoré použili na druhý deň.
Veľkonočný utorok sa volal aj šibačí utorok. V tento deň zasa dievčatá a dievky šibali mládencov, čím sa odplácali za oblievačku. Mali upletené korbáče z ôsmich až dvanástich prútov zo smutnej vŕby ozdobené stuhou – mašľou.
Niektoré zvyky a tradície zostali dodnes, iné sa menia, či upravujú, ale Veľká noc zostáva ako jeden z najväčších sviatkov.
Kvetná nedeľa je nedeľa pred Veľkou nocou. V kostole na omši sa určite všade spievajú pašie – Evanjelium o umučení Pána Ježiša Krista. Aj v minulosti ich spieval chrámový zbor, niekde to zostalo dodnes. V tento deň sa v kostole svätia „baburiatka“, sú to halúzky s pukmi z rakyte. Tieto sa dávali doma do okna, v izbe za sväté obrazy, aby chránili dom pred búrkou a bleskom. Posvätené baburiatka sa na poli zapichovali do zasiateho obilia, aby ho chránili pred krupobitím a aby bola dobrá úroda. Popoludní chodili dievčence spievať „zelenú vŕbu“. V ruke mali farebnými stuhami (mašľami) ozdobenú vetvičku vŕby a v rodine u známych a príbuzných spievali:
„Zelená je vŕba, zavíjaná,
kto ju zavíjal,Panna Mária.
Struhal Janko paličku, porezal si ručičku,
kto mu bude kuchárka, tá ... (meno dievčaťa, ktoré spievalo)“
Gazdiná pripravila varené vajíčka, zafarbené cibuľovými šupkami a odmenila nimi spievajúce dievčence.
Zelený štvrtok je známy zaviazaním zvonov, namiesto ktorých sa používali drevené rapkáče. Večer prebiehali v kostole modlitby, ktoré trvali aj do polnoci. Z kostola sa vychádzalo modliť aj ku krížom a svätým sochám v dedine a v blízkom okolí. Modlil sa ruženec, krížová cesta a ďalšie modlitby a piesne.
Veľký piatok je dňom prísneho pôstu. Ráno sa gazdiná chodila umývať do Žitavy alebo do najbližšieho potoka a vodu z potoka priniesla aj pre ostatných členov rodiny. Umývaním vodou z potoka sa mali odohnať všetky choroby. Veriaci sa ráno modlili a dodnes modlia vonku pred najbližším krížom. V kostole sa počas bohoslužby spievajú pašie.
Na Bielu sobotu dopoludnia piekli ženy koláče. Najčastejšie to boli tvarohové syrovníky, makovník bol skrútený, orechový koláč bol rovný a lekvárovník bol s mriežkou. V piebehu dňa sa chodilo do kostola „Panbožka božkať“. Sviatočne oblečení rodičia s pekne vyobliekanými deťmi išli spoločne do kostola, kde bol urobený Boží hrob. Večer na omši po zaspievaní Glória sa rozozvučali zvony a po omši bola veľká slávnosť Vzkriesenia so sprievodom a dychovou hudbou. V tento deň sa v kostole posvätila svätená voda, ktorú si veriaci brali domov.
Veľkonočná nedeľa bola a aj je jedným z najväčších sviatkov v roku ako oslava Kristovho Zmŕtvychvstania. Pred omšou nakládla gazdiná do koša, nazývaného „sotor“, šunku, klobásu, vajcia chren, koláče a zobrala ich do kostola posvätiť. Pred obedom najstarší člen rodiny posvätil svätenou vodou pripravené jedlo a jedlo sa najprv vajíčko, potom šunka, klobása, polievka a hlavné jedlo, čo bolo často mladé kozliatko alebo baranček. Na Veľkonočný pondelok chodili muži, mládenci a chlapci polievať ženy, dievky a dievčence. Polievalo sa vodou a po vode bol parfín – voňavka. (U nás sa len polievalo, nešibalo sa). Už popoludní ženy a dievky plietli korbáče, ktoré použili na druhý deň.
Veľkonočný utorok sa volal aj šibačí utorok. V tento deň zasa dievčatá a dievky šibali mládencov, čím sa odplácali za oblievačku. Mali upletené korbáče z ôsmich až dvanástich prútov zo smutnej vŕby ozdobené stuhou – mašľou.
Niektoré zvyky a tradície zostali dodnes, iné sa menia, či upravujú, ale Veľká noc zostáva ako jeden z najväčších sviatkov.
Na Zelený štvrt...
Zamrznutý potok...
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43